TÝŽDŇOVKA: Prvá päťdesiatka TANAP-u so symbiózou lesníctva a ochrany prírody. Druhá polstoročnica? Kto robí, urobí aj chybu, ale najväčšiu chybu robia tí, ktorí nerobia nič!

Ing. Ján Pitoňák pracoval v rokoch 1990 – 2002 na Správe Tatranského národného parku (TANAP). Začínal ako vedúci reprivatizačného oddelenia, neskôr viedol odbor starostlivosti o lesy. „Naše lesníctvo bolo v popredí v rámci Európy, do TANAP-u chodili exkurzie z iných krajín a náš model jednotnej organizácie lesníctva a ochrany prírody boli študovať aj z národných parkov v Českej republike a z iných krajín. Až do bodu zlomu. Ten nastal v roku 1995, keď sa integrovaný model národného parku, po vyše 40 úspešných rokoch fungovania, rozpadol a vznikli dva samostatné subjekty: Správa TANAP-u a Štátne lesy TANAP-u,“ uviedol v článku Ing. Ján Pitoňák.

Z množstva zaujímavých podkladov, ktoré som o jeho angažovanom pôsobení v lesníctve dostal, ma osobitne zaujal rozhovor z roku 1998. Novinár mu položil nasledujúcu otázku: Blíži sa 50. výročie uzákonenia TANAP-u. Môžete stručne uviesť niektoré pozitívne výsledky z obhospodarovania tohto vzácneho územia vašou organizáciou?

„Už v roku 1955 bola zamedzená pastva v Belianskych Tatrách, neskôr aj na ostatnom území, čím sa podarilo vyriešiť problém devastácie najvzácnejších častí tatranskej prírody. V obhospodarovaní lesov bol vylúčený holorubný hospodársky spôsob. Plocha rezervácií vo Vysokých a Belianskych Tatrách vzrástla o 10 638 hektárov a k 15. januáru 1991 dosiahla výmeru 34 206 hektárov, čo predstavuje 67 percent z tohto územia.

Východisková výmera holín k 1.1.1966 oproti stavu pred rokom 1955 poklesla o 892 hektárov, t. j. z 3,1 percenta celkovej porastovej plochy na 0,5 percenta. Lesnatosť územia Vysokých a Belianskych Tatier sa zvýšila takmer o 10 percent, z pôvodných 67,85 percenta v roku 1955 na 77,54 percenta v roku 1966. Zastúpenie drevín má výrazne priaznivú tendenciu v prospech cieľového zastúpenia, blížiaceho sa prirodzenému.

Od roku 1948 bolo v rámci rekonštrukcie hornej hranice lesa a pôdoochranných opatrení zalesnených 1 706 hektárov, z toho v rokoch 1987 – 1996 takmer 282 hektárov a to najmä kosodrevinou a limbou. V roku 1955 výrazne poklesol predpis úmyselných ťažieb dreva a to len do výšky 16 000 m³. Prekročenie nastalo iba v dôsledku nutnosti spracovania kalamít. Princíp zachovania tatranských lesov sa priaznivo prejavil na zvýšení hektárových zásob dreva.

Zo všetkých činností v tatranských lesoch od účinnosti zákona o TANAP-e v roku 1948 prevládajú výchovné zásahy, zakladanie mladých lesných porastov a ich ochrana, rekonštrukcia hornej hranice lesa a pôdoochranné zalesňovanie, ochrana lesa, škôlkárska a iná lesnícka činnosť. Strategickým cieľom starostlivosti o lesné ekosystémy v TANAP-e je dosiahnuť stav lesov, ktoré sa budú maximálne približovať charakteru prírodných lesov. Za tým účelom boli vytvorené semenné zdroje a génové základne s celkovou výmerou 3 400 hektárov a v škôlkárskej činnosti sa perspektívne ročne dopestuje 1 milión kusov výsadbyschopných sadeníc vlastnej proveniencie.

Takmer 45-ročná symbióza ochrany prírody a lesníctva na území TANAP-u priniesla pozitívne výsledky, ktoré významnou mierou prispeli k zachovaniu prírodných hodnôt napriek enormným tlakom na intenzifikáciu využívania územia a jeho zdrojov,“ uviedol okrem iného v odpovedi Ing. Ján Pitoňák.

Po prečítaní tohto hodnotenia necelej prvej polstoročnice existencie najstaršieho a najväčšieho národného parku na Slovensku mi napadla otázka, ako bude hodnotená jeho druhá polstoročnica. Nechcem predbiehať čas, ale domnievam sa, že rovnako ako dnes – kontroverzne, v závislosti od uhla pohľadu a chápania principiálnych rozdielov medzi aktívnou a pasívnou ochranou prírody.

A ako sa na súčasné dianie v TANAP-e pozerá Ing. Ján Pitoňák? Z jeho úvah vyberám jedinú, výstižnú vetu: „Kto robí, urobí aj chybu, ale najväčšiu chybu robia tí, ktorí nerobia nič!“

Jozef Marko