TÝŽDŇOVKA: Príbeh vlastníkov lesov z Lúčky pri Rožňave. Je ťažké, keď o lesný majetok prídete, aj keď ho získate späť
- Zverejnené v Aktuálne
- Pridať nový komentár
Spoločnosť urbarialistov a komposesorátu Pozemkové spoločenstvo Lúčka je najstaršou a najväčšou v údolí potoka Čremošná v objatí pohorí Slovenský kras a Slovenské rudohorie. 83-ročný podpredseda výboru Štefan Szenyi na našom stretnutí citoval z obecnej kroniky, podľa ktorej gazdovia z Lúčky kúpili 20. februára 1899 na dražbe panského majetku grófa Zichyho 1 102 hektárov za 90 000 forintov, z toho 824 hektárov lesných pozemkov.

„Tento nákup značne ovplyvnil budúcnosť obce. Podľa vtedajšej tlače bola uzavretá kúpnopredajná zmluva storočia. Na tento nákup si gazdovia zobrali úver vo výške 70 000 forintov na dobu 30 rokov z Banskobystrickej úverovej banky. Úver boli povinní presne a načas platiť aj v najťažších časoch. Medzitým bola I. svetová vojna.
Prípadné neplatenie časti úveru bývalo vymáhané súdnou cestou a zapojením exekútorov. Obec Lúčka mala vtedy 450 obyvateľov. Založili hneď Spoločnosť urbarialistov a komposesorátu Lúčka. Kúpený majetok rozdelili na takzvané účastnícke vlastníctvo a nechali ho zapísať na Katastrálnom úrade v Rožňave.
Po II. svetovej vojne Spoločnosť urbarialistov a komposesorátu Pozemkové spoločenstvo Lúčka zanikla. Jej lesné pozemky užíval štát, trvalé trávnaté porasty jednotné roľnícke družstvo. Ľuďom z ich lesov štát umožnil získať iba palivové drevo – haluzinu do hrúbky siedmich centimetrov, ktorú si museli sami vychystať a zaplatiť za ňu. Činnosť spoločnosti bola obnovená 12. mája 1992. V súčasnosti má 160 členov s vlastníckym právom, ktorí žijú na celom území Slovenska a traja bývajú v Českej republike – v Prahe, na Kladne a v Havířove.“
Lesník Vladimír Vlčák, pôsobiaci v tomto regióne od osemdesiatych rokov hovoril o tom, že pre vlastníkov bolo ťažké nielen prísť o možnosť užívať lesný majetok, ale ťažké obdobie ich čakalo aj vtedy, keď ho získali po nežnej revolúcii späť: „V rámci reštitúcií sa vlastníkom vracali lesné pozemky s lesnými porastami, ale nikomu nevrátili traktory, konské záprahy, ani sekeru alebo pílu. Jednoducho, vlastníci dostali naspäť len lesy, ktoré im patrili a starajte sa.
S tým súvisí aj následné zhoršovanie zdravotného stavu lesov, pretože na začiatku nemal kto gazdovať a nebolo čím. Kým sa ľudia zorientovali, a väčšinou išlo o starších ľudí, ktorí si pamätali hranice vlastnených pozemkov a založili pozemkové spoločenstvá, tak to nejaký čas trvalo. Mladí odchádzali žiť do miest a starší museli rozmýšľať, čo s vráteným lesným majetkom.
V lesoch sa šírila podkôrniková kalamita a nemal ju kto spracovať. Vlastníci nemali základné prostriedky ani ľudí, s ktorými by ju spracovali. Všetko sa museli učiť, pretože nemali lesnícke vzdelanie a nebol ustanovený ani inštitút odborného lesného hospodára. V počiatkoch to bolo o peniazoch, nebolo z čoho zabezpečiť potrebné činnosti.“
Myslím, že je dôležité, aby súčasní majitelia poznali takéto príbehy vlastníctva lesnej pôdy. A uvedomili si, že majetok, ktorí zdedili po predkoch má veľkú hodnotu, ktorú majú odovzdať svojim potomkom.
Jozef Marko