TÝŽDŇOVKA: Prečo sú lesníci sami sebe najväčšími neprajníkmi? Hádžu si polená pod nohy...
- Zverejnené v Aktuálne
- Pridať nový komentár
Tento týždeň som autorizáciou finalizoval text rozhovoru s Ing. Ivanom Pandulom do marcového vydania časopisu LES & LETOKRUHY. Rodený Žilinčan žije v Kláštore pod Znievom. Je odborným lesným hospodárom v jedenástich neštátnych lesníckych subjektoch s celkovou výmerou cca 1 900 hektárov na Hornej Nitre a Dolných Kysuciach. Zároveň sa venuje lesnému školkárstvu a pestovnej činnosti. Jeho firmy ročne zabezpečia vypestovanie a výsadbu cca jedného milióna sadeníc lesných drevín v štátnych a neštátnych lesníckych subjektoch.
V štyridsiatke bol nútený začať vo svojom profesijnom živote prakticky odznova. V súčasnosti si môže podľa jeho slov vyberať, s kým chce robiť. Svoj príbeh mi porozprával počas nášho nedávneho stretnutia v Martine. V dnešnej Týždňovke vyberám časť interview so skúseným, 54-ročným lesníckym praktikom.
Máte v lesníctve niečo za sebou a môžete porovnávať. Ako sa zmenilo od čias, keď ste začínali?
„Lesníctvo od čias, kedy som nastúpil do školy, podľa môjho názoru upadá. Prestíž lesníckeho povolania takisto. Som z generácie, ktorá bola hrdá na lesnícku profesiu. Keď sme dostali lesnícku uniformu, všade sme ju nosili oblečenú. Na vysokej škole som v nej absolvoval všetky skúšky. Príčinou úpadku lesníctva sme aj my, lesníci. Štátne lesy boli kedysi lídrami, teraz sú inak zreorganizované.
Za vzor lesníctva vždy dávam poľský systém správy lesov. Mám tam veľa priateľov, často chodievam do Poľska. Tam, keď niečo viete a ste v tom dobrý, tak budete riaditeľom aj o desať rokov. Horári sú tam inak zaplatení ako u nás. V štátnych lesoch vládne pevný režim - nosenie uniformy a označovanie hodnosťami je samozrejmosťou. Horár, farár a notár je tam stále niekto a ľudia majú úctu k lesníckej uniforme.“
Viacerí skúsení kolegovia hovoria, že nie ochranári alebo aktivisti, ale samotní lesníci sú sami sebe najväčšími neprajníkmi. Čo si o tom myslíte?
„Zoberte si napríklad rámcové zmluvy so štátnymi lesmi. Ako dodávateľ prác v nich máte zakotvených tisíc povinností, ale štátny podnik iba jedinú, že musí do mesiaca zaplatiť zrealizované práce. Ďalším kameňom úrazu sú verejné súťaže, v ktorých nerozhoduje to, čo ako uchádzač o zákazku viete alebo neviete.
Lesnícka fakulta už neprodukuje takých odborníkov ako predtým. Viem to porovnať a vidím, že jej absolventi nie sú tak pripravení na lesnícku profesiu, ako generácia lesných inžinierov, do ktorej patrím.
My lesníci si sami hádžeme polená pod nohy. Poznám prípady, kedy moji spolužiaci z lesníckej fakulty jeden druhého zbavovali funkcií. A keď sa na riadiace pozície znova dostali, robili to isté, na čo predtým doplatili. Alebo sa stáva, že neprijmú do práce kvalitných ľudí, pretože sa obávajú, že sú lepší ako oni a postupne ich nahradia vo funkciách.“
Jozef Marko