TÝŽDŇOVKA: Odpoveď na aroganciu a demagógiu? Nezabudnúť, necúvnuť a vytrvať. A neriadiť sa tým, kam vietor, tam plášť
- Zverejnené v Aktuálne
- Pridať nový komentár
Ešte máme v čerstvej pamäti udalosti, ktoré predchádzali schváleniu novely zákona a ochrane prírody a krajiny s takzvanou reformou národných parkov a ktoré ho v závere minulého roka sprevádzali. Aktuálne vnímame dianie v závažnej téme početnosti medvedej populácie a množiacich sa stretov najväčšej šelmy s človekom. Tento týždeň ju poriadne rozvírili diskusie o výsledkoch analýzy Štátnej ochrany prírody SR a Prírodovedeckej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe.
Podľa nej je v súčasnosti na Slovensku približne rovnaký počet medveďov ako pred ôsmimi rokmi, kedy bola zrealizovaná analýza medvedej populácie profesorom Paulem a jeho tímom. Keďže sa ale medvede množia ako všetky živé tvory (dokonca majú podľa pozorovaní viac mláďat ako pred rokmi) a ich regulačný lov je dlhodobo zakázaný, tak zdravý rozum jednoducho neberie výsledok analýzy, ktorý naservírovali štátni ochranári širokej verejnosti.
A nemôže sa zmieriť ani s tým, že milióny kubíkov drevnej hmoty ostávajú hniť aj v hospodárskych lesoch po vetrových a lykožrútových kalamitách v dôsledku rozhodnutí orgánov ochrany prírody, hoci Slovensko v množstve mŕtveho dreva prekonáva napríklad susedné Česko trojnásobne a priemer Európskej únie prevyšuje dokonca štvornásobne a má najvyšší národný index biodiverzity (druhovej rozmanitosti) v Európe!
Viem, že ľudia, vrátane vlastníkov lesov, odborných lesných hospodárov, lesníkov, lesných robotníkov, poľovníkov, vidiečanov a milovníkov zdravých a zelených lesov sa pýtajú samých seba i jeden druhého: Čo sa dá v takejto situácii robiť? Ako si poradiť s tým, keď tu opakovane vyhráva arogancia, ignorácia, demagógia, čiže bezohľadné prekrúcanie faktov a pokrytecká manipulácia s ľuďmi? Keď dominuje fiktívna nad pravou odbornosťou?
Odpoveď som našiel v knihe Jozefa Leikerta o Ladislavovi Mňačkovi z roku 2008, ktorú v týchto dňoch čítam. Autor v nej napísal: „Pamäť chýba iba nečestným a bezcharakterným ľuďom, ktorí rátajú s toleranciou slušných. Dobre vedia, že statočný človek radšej ustúpi, než by sa špinil so zlým, zákerným človekom. Na tomto princípe je postavená arogancia a drzosť mnohých, ktorí z toho celý život profitujú. Chybou je, že týmto ľuďom každý ustupuje, napokon aj celá spoločnosť.
V rozhodujúcich chvíľach všetci povedia, aby sme za minulosťou urobili hrubú čiaru a nezaťažovali sa, ďalej treba vykročiť bez predsudkov. Určite je to pekné, múdre i veľkorysé. Ale či je to aj správne? Pokiaľ sa nešvárom (podlosť a zákernosť je viac ako nešvár) bude ustupovať, dopredu nepostúpime.“
A čo si o tom myslel uznávaný novinár a spisovateľ Ladislav Mňačko? (opäť citát z knihy): „Nie je to správne, ani z etického, ani z morálneho hľadiska. Za všetky previnenia sa platí, preto vznikli súdy. V Biblii sa hovorí, že treba odpúšťať. Odpúšťať áno, pokiaľ odpustenie pomôže vinníkovi a polepší sa. V inom prípade treba byť prísny, niekedy najprísnejší, ako sa dá.“
Myslím, že v týchto slovách zaznieva pre nás a pre našich súčasníkov jasný odkaz:Nezabudnúť, necúvnuť a vytrvať. Neprispôsobovať sa žiadnej ideológii, odporujúcej odborným vedomostiam, praktickým skúsenostiam a overeným poznatkom. Ani ideológii bezzásahu, vďaka ktorému budeme mať napríklad viac chvostoskokov... Ani ideológii všemocnej prírody, ktorá človeka nepotrebuje, človek jej nerozumie a preto ju poškodzuje a ničí.
Neriaďme sa tým, kam vietor, tam plášť, ak to odporuje zdravému rozumu a poznanej životnej pravde. Len tak môžeme niečo zmeniť. V demokracii na to dostaneme ešte veľa príležitostí. Je len na nás, ako s nimi naložíme. Či budeme ako voliči konečne zodpovední, alebo zasa iba povrchní...
Jozef Marko