TÝŽDŇOVKA: Lesnícky rébus s viacerými neznámymi – jediné, čo vieme, že nevieme, čo bude

Na štyroch samostatných stanovištiach exkurznej trasy, nachádzajúcich sa okolo frekventovaného promenádneho chodníka Furča – Zelený dvor, odznelo niekoľko zaujímavých odborných postrehov, názorov a diskusií o pestovných zámeroch v porastoch so 64 percentným zastúpením duba. Tvorené sú až 45 percentami porastami vo veku nad 100 rokov, v režime výchovy sa nachádza 63 percent porastov a v režime obnovy 17 percent porastov. Podrobnejšie sa o lesníckych debatách a úvahách z košického lesoparku i záveroch a odporúčaniach konferencie dočítate v časopise LES & Letokruhy.

Vedúci Polesia Lesopark Mestských lesoch Košice Ing. Pavel Mikluš, ktorý je na tejto pozícii od 1. marca tohto roka, o dubinách na lesnom majetku druhého najväčšieho mesta na Slovensku povedal, že Košice nemajú len svetoznámy Košický zlatý poklad, ale aj Košický dubový poklad. Odborný garant podujatia, prof. Ing. Milan Saniga, DrSc., prof. emeritus, na jednej z poloprevádzkových výskumných plôch zaujal týmto vstupom aj s reakciami na otázky účastníkov exkurzie:

„V tomto poraste bola robená prerezávka v podúrovni, takže sme sa tu ochudobnili o vrstvu, ktorá tu bola. A preto sme sa pýtali, čo s tým? V praxi sa stáva, že cez outsourcing sa do porastov dostávajú pracovné skupiny, ktoré majú stanovené, koľko hmoty majú odobrať z každého áru a väčšinou sa to robí tak, že zasiahnu do podúrovne. 

V súvislosti s klimatickou zmenou chceme mať minimálne dvojvrstvové štruktúry porastov už v rastovej fáze mladiny. Preto sme teraz riešili, ako začať rozdiferencovávať tento porast, hoci manévrovací priestor je tu veľmi malý a ani kvalita tu nie je výrazná. Sme v poraste, ktorý je v prebudove na prírode blízke obhospodarovanie lesa výchovou. Čiže chceme dosiahnuť to, čo navrhli aj taxátori – trojvrstvovú štruktúru. Porast je 25-ročný a my musíme robiť s tým, čo máme.

Či tento cieľ dosiahneme, je otázne, pretože v súčasnom období hrá klíma svoju úlohu. Pre ilustráciu, zobral som listy, padajúce z dubu v Lutilských dubinách a pre porovnanie som si zobral staré, ešte nerozložené listy. A čuduj sa svete, vlaňajšie sucho spôsobilo, že rezervné látky, vytvorené pri dube tento rok, sa podpísali pod to, že plocha listov je minimálne o 25 percent menšia!

Výkon asimilácie teda pôjde dole. A nielen to, aj fyziológia. Máme tu skrátka veľa nezodpovedaných otázok a zatiaľ vychádzame z poznatkovej štruktúry, ktorú máme. Snažili sme sa stabilizovať tento porast na stromy, ktoré sú na tom fyziologicky relatívne najlepšie a cez pomoc začať porasty trochu diferencovať. Máme tu ešte jedno ochudobnenie a to je fakt, že drevinová štruktúra je na tomto mieste chudobnejšia ako tam, kam pôjdeme ďalej.

Čím viac drevín máme, tým viac sa môže medzi ne rozložiť ekologická stabilita i riziko. Najmä vtedy, ak sú tieto dreviny rôzne náročné na živiny a prejavy sucha. Do spodnej etáže tu chceme dostať hrab, lipu, javor horský. Všetko závisí od odborného lesného hospodára, ako bude ďalej postupovať na základe toho, ako sa to vyvrbí. Zopakujem, ide nám minimálne o dvojvrstvovú štruktúru, pretože radiácia, ktorá bola vlani o 30 percent väčšia a priame žiarenie bolo 12 – 13 hodín denne, čo spôsobilo, že už okolo 15. júla odumieralo lístie u buka, narušila sa kutikula a palisádový parenchým. Preto stromy nemohli získať dostatok rezervných látok a týka sa to každej dreviny.

Lesníci riešia veľký rébus, pretože klíma má v súčasnosti veľa neznámych. Musíme vychádzať z poznatkov, ktoré máme a postupovať tak, že lepší je vrabec v hrsti ako holub na streche. Preto musíme mať pri plánovaní lesníckych postupov a rezervu aspoň 30 percent rubných stromov. Podľa toho, čo klíma urobí o desať rokov, sa lesník rozhodne, či zníži ich počet, čo je ľahšie, ako keď ich vyrúbe teraz, lebo potom mu ostane malý manévrovací priestor. Musíme ponechať porast, aby v ňom fungovali prírodné procesy. Nemôžeme sa orientovať len na regeneračné procesy. Orientujme sa tu na autoredukčné procesy tak, aby sme čo najmenej peňazí dávali do tejto časti porastu, v ktorom je to drevo drahé, pretože je tu nízka hmotnatosť.“

A na záver ešte jeden výstižný bonmot emeritného profesora pestovania lesov Milana Sanigu, ktorý odznel na terénnej exkurzii v košickom lesoparku: „Jediné, čo vieme, že nevieme, čo bude.“

Jozef Marko