TÝŽDŇOVKA: Hanba slovenskej politiky - rozhodujúca má byť odbornosť
- Zverejnené v Aktuálne
- Pridať nový komentár
Najskôr niekoľko faktov z histórie. Minister pôdohospodárstva SR svojim rozhodnutím z 20. apríla 1999 zriadil jeden štátny podnik LESY Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici. Vznikol zlúčením štátnych podnikov Lesy Bratislava, Lesy Trenčín, Stredoslovenské lesy Banská Bystrica, Severoslovenské lesy Žilina, Lesy Košice, Lesy Prešov a Semenoles Liptovský Hrádok k 1. júlu 1999 ako podnik verejnoprospešnej činnosti.
Generálne riaditeľstvo v Banskej Bystrici vtedy riadilo 26 odštepných lesných závodov so sídlami v Šaštíne, Smoleniciach, Palárikove, Leviciach, Topoľčiankach, Prievidzi, Trenčíne, Považskej Bystrici, Žiline, Čadci (Krásno nad Kysucou), Námestove, Liptovskom Hrádku, Beňuši, Čiernom Balogu, Slovenskej Ľupči, Žarnovici, Krupine, Kriváni, Hnúšti, Revúcej, Rožňave, Košiciach, Prešove, Bardejove, Vranove nad Topľou, Sobranciach a dva špecializované závody - Odštepný závod lesnej techniky v Banskej Bystrici a Odštepný závod Semenoles v Liptovskom Hrádku. Toľko internetová stránka štátneho podniku LESY SR.
A teraz návrat do súčasnosti. Pred týždňom sa pri Kokave nad Rimavicou uskutočnilo jubilejné 25. stretnutie členov prvého vedenia štátneho podniku LESY SR a riaditeľov vtedajších odštepných závodov. Organizátorom bol Ing. Stanislav Bystriansky, známy chovateľ losov a rodák z neďalekej osady Drahová pri Utekáči.
„Pozývam Vás do kraja s názvom Malohont, ktorý sa v minulosti vyznačoval lazníckym osídlením, do kraja kolešní bez hradov, ale kraja hrdých gazdov-lazníkov, ktorí gazdovali na svojom a nemuseli „robotovať“ na panskom, do kraja, kde počas dvoch zím našiel útočisko Jánošík, do kraja kuruckých povstalcov a partizánov počas SNP, do kraja významných synov slovenského národa (Matej Hrebenda, L. Bartolomeides, Ján Francisci-Rimavský), do kraja olemovaného najznámejšou a najstaršou Národnou prírodnou rezerváciou Dobročský prales a výnimočnou Národnou prírodnou rezerváciou Klenovský Vepor, do kraja sklárni a prvej parnej píly v Hornom Uhorsku,“ uviedol S. Bystriansky v pútavej pozvánke na stretnutie.
Šiesti účastníci spomienkových stretnutí sa tohtoročného nemohli zúčastniť, pretože už nie sú medzi nami. Ďalší sa zo zdravotných a rodinných dôvodov ospravedlnili. Sedemnásti, ktorí prišli, si radi zaspomínali na „ťažké, ale krásne časy,“ ako pomenovali začiatky nového štátneho podniku LESY SR jeho prvý generálny riaditeľ Ing. Blažej Možucha. „Na prvom mieste bola odbornosť, nie politika. Ďakujem pánovi ministrovi Koncošovi, že nás nechal pracovať,“ dodal B. Možucha.
Medzi účastníkmi spomienkového stretnutia negatívne zarezonoval fakt častých personálnych zmien vo vedení štátneho podniku LESY SR a odštepných závodov. Kritizovali, že za štvrťstoročie sa len na poste generálneho riaditeľa vystriedali viac ako dve desiatky manažérov. Ing. Pavel Koncoš, minister pôdohospodárstva SR v rokoch 1994 a 1998 – 2002, skomentoval tento fakt slovami:
„To je hanba slovenskej politiky. Blažej Možucha to už povedal, že politika bola za nás na tom poslednom mieste. Ako bezpartajného som ho spoznal na stretnutiach lesníckeho klubu SDĽ (Strana demokratickej ľavice – pozn. red.). Prihlásil sa do výberového konania a čas ukázal, že jeho výber bol správnym rozhodnutím a že on sám mal šťastnú ruku pri menovaní podnikového vedenia a výbere vás, riaditeľov odštepných lesných závodov.
Doteraz neviem, kto z vás bol a či vôbec v nejakej politickej strane. Politickú príslušnosť odborníkov sme jednoducho neriešili. Som presvedčený o tom, že práve tento prístup bol východiskom k položeniu pevných základov pre fungovanie štátneho podniku LESY SR, ktorý vydržal aj tak veľa personálnych zmien, a nielen na pozícii generálneho riaditeľa.“
Reportáž zo stretnutia zakladateľov štátneho podniku LESY SR – najväčšieho správcu lesného majetku na Slovensku, hospodáriaceho v súčasnosti na viac ako 880 000 ha lesných pozemkov (takmer 43 % lesného pôdneho fondu Slovenska), ktorý zamestnáva cca 3 400 ľudí, si budete môcť prečítať v časopise LES & Letokruhy.
Jozef Marko