TÝŽDŇOVKA: Európska únia má zálusk na lesy členských štátov. Sú lesnícke obavy naozaj predčasné?

Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku pre portál Lesmedium.sk tento týždeň podrobne vysvetlilo, čím všetkým musí takýto návrh prejsť, aby nadobudol platnosť. Podľa tohto vysvetlenia ide o zložitý proces, do ktorého bude postupne zapojený ďalší výbor europarlamentu a všetky európske inštitúcie. Posledné slovo majú členské štáty EÚ. „Zmeny a doplnenia nadobudnú platnosť po ratifikácii všetkými členskými štátmi v súlade s ich príslušnými ústavnými požiadavkami,“ dodalo v stanovisku Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku.

Pre Lesmedium.sk to potvrdil aj expert na medzinárodné politiky, lesník a diplomat Ing. Boris Greguška, PhD. „Z procedurálneho hľadiska je iniciatíva Výboru ENVI Európskeho parlamentu iba začiatkom tohto procesu. Potenciálne zmeny Zmlúv o EÚ predstavujú veľmi dlhý a náročný proces. Ak by aj malo prísť k takýmto zmenám, musia s tým súhlasiť všetky tri inštitúcie EÚ; teda takéto zmeny nie je možné presadiť a prijať bez súhlasu všetkých 27 členských štátov EÚ.“

Súhlasiť teda musia všetky členské štáty EÚ. Stačí. ak čo i len jedna nebude takýto návrh ratifikovať a nebude akceptovaný. Ako ale vôbec došlo k tomu, že Výbor ENVI prišiel s takýmto návrhom? „Európska komisia (EK) už súčasný právny stav v EÚ interpretuje tak, že lesníctvo je spoločnou právomocou EÚ. Zdôvodňuje to tým, že lesnícka politika je síce národnou právomocou, ale sú určité opatrenia na úrovni EÚ (ako napr. v oblasti ochrany biodiverzity v lesoch, príspevku lesov v boji proti klimatickej zmene viazaním uhlíka), ktoré sú súčasťou environmentálnej politiky EÚ a tá je spoločnou právomocou. Takže lesníctvo nemôže byť podľa názoru EK interpretované ako výhradne národná právomoc (kompetencia) členských štátov,“ vysvetlil našim čitateľom B. Greguška.

Podľa jeho slov by návrh Výboru ENVI Európskeho parlamentu po realizácii zásadným spôsobom vytvoril podmienky na to, aby EÚ mohla vo vyššej miere zasahovať do starostlivosti a hospodárenia v lesoch v členských štátoch. „A to by bol potom „boj“ medzi Európskou komisiou a členskými štátmi o „mieru“ tohto zásahu,” dodal B. Greguška.

A práve to je dôvod jednoznačne odmietavých komentárov zástancov trvalo udržateľného hospodárenia v lesoch a ich aktívnej ochrany proti abiotickým a biotickým škodlivým činiteľom, akými sú v súčasnosti najmä vietor a podkôrny hmyz. Vlastníci a užívatelia lesov sa totiž principiálne rozchádzajú s ochrancami prírody predovšetkým v otázke primeraného rozsahu bezzásahového režimu a jeho reálneho významu pre biodiverzitu, uhlíkovú neutralitu a boj s klimatickou zmenou.

Navyše majú dosť negatívnych skúsenosti s tým, ako ministerstvo životného prostredia a štátna ochrana prírody dokážu verejne prisľúbiť korektnú komunikáciu, dohodu a spoluprácu s vlastníkmi a obhospodarovateľmi lesov, ale nakoniec si s podporou politikov, úradníkov a médií pod silným tlakom ekoaktivistov vždy presadia svoje a dosiahnu, čo chcú. Bez ohľadu na pripomienky, výhrady a odporúčania lesomajiteľov, lesných hospodárov a lesníckych odborníkov. Viď napríklad problematiku záchrany hlucháňa hôrneho.

V kontexte vyššie uvedených vyjadrení o návrhu Výboru ENVI Európskeho parlamentu podriadiť obhospodarovanie lesov v členských krajinách Európskej únii sa zdá, že ho možno v tomto štádiu pokojne komentovať ako predčasné znepokojenie českým porekadlom „Nač stahovat kalhoty, když brod je ještě daleko?“ Vzhľadom na doterajšie skúsenosti so zelenou politikou Bruselu a jej svojskou interpretáciou na Slovensku je to ale zrejme veľmi ľahkovážne zdanie...  

Jozef Marko