Postreh: Ochranári urobili z lesníkov nepriateľov prírody. Poľnohospodári ich akosi nezaujímajú

Dá sa teda povedať, že v tomto ukazovateli sú lesníci s poľnohospodármi v rovnováhe. A zároveň treba dodať, že to je asi jediný ukazovateľ, ktorý je pre obidve strany vybalansovaný. Nechajme teraz bokom výšku dotácií, ktorú dostávajú na obhospodarovanie pôdy farmári a koľko dostávajú na obhospodarovanie lesov vlastníci a správcovia lesov. Nebe a dudy, povedali by o rozdiele v neprospech lesníkov naši susedia spoza rieky Moravy.

Obrovský rozdiel je však aj vo vnímaní práce lesníkov a poľnohospodárov na verejnosti. Lesníci vraj drancujú lesy, ničia prírodu a ak to takto pôde ďalej, budú zodpovední aj za globálne otepľovanie a klimatickú zmenu. Miera citlivosti laickej verejnosti na akúkoľvek lesnícku činnosť, vykonávanú v súlade so zákonom a platnými programami starostlivosti o les je tak vysoká, že lesníci niekedy už prestávajú veriť sami sebe, poznatkom, ktoré získali v škole na základe skúseností a výsledkov práce predchádzajúcich generácií a čomu sa naučili počas rokov vlastnej lesníckej praxe.

Pritom spôsob, akým hospodária farmári na Slovensku by bezpochyby mohol zaujímať ochrancov prírody minimálne tak, ako ich zaujíma hospodárenie v lese. Sto alebo dvestohektárové monokultúry poľnohospodárskych plodín najmä v nížinách nie sú žiadnou výnimkou. V lesoch takéto rozsiahle monokultúry nenájdu. Zvlášť po tom, ako súčasní lesníci rešpektujú spoločenskú objednávku a zmenu klimatických podmienok a na nepôvodných stanovištiach smreka nahradzujú monokultúry zmiešanými porastami.

Obrovské „plachty“ kukurice, repky, obilnín a ďalších plodín nie sú rozčlenené krajinotvornými prvkami ako sú napríklad stromoradia, aleje, remízy a biokoridory. To má dopad na vodný režim v krajine, ale aj na flóru a faunu. Nehovoriac už o používaní chemických prípravkov pri ochrane poľnohospodárskych plodín, ktoré ľudia konzumujú. Ak chcú použiť rovnako certifikované chemické prípravky lesníci, aby chránili pred škodcami vzácne lesy, v médiách zdvihnú ekoaktivisti proti nim obrovskú vlnu kritiky. Skúste si prečítať toľko kritických článkov a emotívnych vyjadrení o odpore proti používaniu chémie na poliach...

Alebo kauza hlucháň, ktorú riešia aj v Bruseli. Prečo ochranárov nezaujíma ešte dramatickejší úbytok jarabice z našich polí, ktorý je typickým stepným vtákom a jeho početnosť by mala v prevládajúcich suchých obdobiach stúpať? Alebo prečo nebijú na poplach rovnako ako v prípade hlucháňa aj kvôli, v porovnaní s nedávnou minulosťou, neporovnateľne nižším stavom králikov a bažantov v poľnohospodárskej krajine?  

Nehovoriac už o tom, že takýto spôsob hospodárenia na rozsiahlych lánoch kukurice, repky alebo obilnín, v ktorých sa dokáže zver dobre schovať, neumožňuje ani poľovníkom účinne redukovať premnožené stavy najmä vysokej a diviačej zveri, ktorá dramaticky poškodzuje mladé lesné kultúry. Výrazne tak sťažuje snahu lesníkov pestovať zmiešané porasty so zastúpením cenných listnáčov. Toto ochranárov zjavne netrápi.

Ekoaktivisti netlačia mediálne na poľnohospodárov ani kvôli tomu, aby rozčlenili rozsiahle lány krajinotvornými prvkami, ktoré by umožňovali využívať ich ľuďom na voľnočasové aktivity, napríklad rekreačný beh, cykloturistiku a pešiu turistiku. A takto by bolo možné o dvojakom metri ekoaktivistov na lesníkov a poľnohospodárov pokračovať ďalšími príkladmi. Môžem sa len domýšľať a špekulovať o tom, prečo ho takto na verejnosti, v médiách a sociálnych sieťach využívajú. Dôležitejšie ale je, aby si verejnosť túto súvislosť uvedomila a pýtala sa na to pri každej príležitosti tých, ktorí odpoveď na túto otázku poznajú.

Jozzef Marko