Ochranári by sa mali poučiť a nie obviňovať z vlastných chýb lesníkov

Zhruba polovica dreva bola v sprístupnenej časti a ihneď, bez zdržiavania začalo spracovávanie pováľaných a polámaných stromov. V tých svahoch to netrvá mesiac ani dva, no kalamita bola spracovaná a dnes tu rastie nový les. Pri ceste z Brezna na Čertovicu rastie les vpravo aj vľavo. Na liptovskej strane bývalé vedenie urbáru konzultovalo postupy s ochranou prírody. Stratili tak tri roky a výsledok pozná celé Slovensko. Pritom tam v tom čase padlo 10 000 m³, čo je 30-násobne menej.

Najcennejší les odolal vetru, ale lykožrútovi nie

No poďme späť na južnú stranu. Druhá polovica územia a kalamity - dolina pod Ďumbierom, nebola sprístupnená. Tu sa na rozhodnutie orgánov ochrany prírody čakalo cca 900 dní, čiže takmer tri roky. Súhlasy na spracovanie kalamity boli vydané až po odvolávaní a po následnom rozklade ministra životného prostredia. Vietor vylámal a vyváľal pekné zmiešané lesy – smreky, jedle aj buky. No zostalo to cenné – horná hranica lesa, tvorená prstencom starých smrekov vo veku 200 – 300 rokov. A tu je to poučenie. Tento najhodnotnejší les odolal vetru a chránil nižšie položené lesy naďalej. Neodolal však opakovaným rojom lykožrútov, ktoré sa tu premnožili a zabili starý les, aký naši ochranári prírody v Rumunsku tak obdivujú.

Všetci sme vedeli, že sa tak stalo chybou ochrany prírody, ktorá nedovolila urýchlene spracovať kalamitnú hmotu, ale umožnila lykožrútovi vytvoriť minimálne šesť obrovských generácií. Mysleli sme si, že je to dostatočné poučenie pre našu spoločnosť aj médiá, a takýchto chýb sa vyvarujeme. Mysleli sme si, že je to posledný klinec do rakvy takéhoto spôsobu ochrany prírody. V roku 2014 po desiatich rokoch najvyšší štátny ochranár na obhajobu v televíznych novinách uviedol, že nik nemohol predpokladať, že sa v týchto polohách podkôrny hmyz premnoží. No my lesníci, a to hneď na zasadnutiach krízového štábu v novembri 2004 sme to predpokladali, a v každom hlásení sme na to opakovane upozorňovali. V archívoch médií sú o tom dôkazy.

Ochranári z vlastných chýb obviňujú lesníkov

A čo sa stalo potom? Zmena agendy, alebo jej úprava zo strany ochrany prírody, ktorá namiesto priznania vlastných omylov hlása, že za miznúce lesy môžu lesníci, že vznikajú veľké plochy bez starého lesa, že lesníci rúbu a drancujú naše lesy. Svoju chybu, zlý experiment nepriznávajú, ba ani s odbornou lesníckou verejnosťou nekomunikujú. Naopak, útočia proti nej, znevažujú ju a kriminalizujú.

Mimochodom, pod prekrásnymi 300-ročnými smrečinami sme mali aj my rajský pocit. Boli to mimoriadne cenné porasty. Pod odhrnutí hrabanky sme však často nachádzali čiernu zem, pozostatky pálenia dreveného uhlia. Predošlé lesy tu boli vyrúbané a využité pre potreby baníctva. Následne obnovované človekom v spolupráci s prírodou už v časoch vplyvu tereziánskych zákonov a s priamou účasťou lesníckej osobnosti J. D. Matejovie.

Tieto lesy nezmyselne padli vplyvom premnoženého podkôrneho hmyzu a čo horšie, hlúpeho ľudského rozumu. Neboli by tu na veky. Už nefruktifikovali, boli prestarnuté, málo akumulovali uhlík, ale ešte odolali vetru. Ľudským pokusom nie. Vedeli sme o tom už pár rokov predtým, že hornú hranicu lesa nám treba obnovovať, čo nie je bežné. Preto sme v spolupráci s Výskumným ústavom lesného hospodárstva Národného lesníckeho centra vypracovali projekt obnovy hornej hranice lesa a v roku 1996 sme ho začali napĺňať. Tento projekt bol po dvoch rokoch nezmyselne ukončený orgánmi ochrany prírody. Zasa zlé rozhodnutie. Novozaložené lesy po odumierajúcich starých stromoch, obnovené v kotlíkoch, samozrejme disturbancie vetra z roku 2004 a následne podkôrneho hmyzu v zdraví prežili a dnes už plnia všetky funkcie lesa. Je na škodu, že aj v Rumunsku musia stratiť zdravý rozum a prísť o svoje cenné lesy, lebo pokusy ochranárov pokračujú aj tam...

Ing. Milan Dolňan, prezident Slovenskej lesníckej komory