Komentár: Zjednotenie lesníkov a dohoda s ochranármi? V tejto spoločenskej atmosfére nereálne

Myslím, že si dnes nikto netrúfne povedať, kedy budú vlastníci a obhospodarovatelia lesov, odborní lesní hospodári a lesníci, štátni aj neštátni, malí i veľkí zastupovať svoje záujmy spoločne, koordinovane a jednotne. A kedy sa konečne na celom Slovensku podarí, aby bol vzťah lesníkov a ochrancov prírody korektný a vyvážený, založený na vzájomnom rešpekte a ochote spolupracovať spôsobom, akceptovateľným pre obidve strany.

Všetko je ako vždy o konkrétnych ľuďoch. Ak takzvaní moderní lesníci v súčasnosti direktívne presadzujú prírode blízke obhospodarovanie lesov ako štátnu doktrínu a považujú praktických lesníkov, ktorí k nej majú racionálne pripomienky za spiatočníkov, tak bránia zjednoteniu lesníckeho stavu. Striktné delenie na správnych a nesprávnych, našich a vašich nikdy neviedlo a nepovedie k ničomu dobrému. Medzi lesníkmi s ním verejne začali práve tí, pre ktorých sa stalo PBOL mantrou.

A tí istí vlajkonosiči súčasného lesníctva na Slovensku vyzývajú lesníkov vo vzťahu k ochrancom prírody, aby sa prestali chovať bolestínsky a ukrivdene. Zjavne nevedia, ako fungujú vzťahy medzi oboma stranami v lesníckej prevádzke. Nemajú informácie o dôsledkoch nevyváženej legislatívy a  nerovnakého metra pri posudzovaní zodpovednosti lesníkov a vlastníkov lesa na jednej strane a štátnych ochrancov prírody a ekoaktivistov na strane druhej za ochranu lesa.

Nepoznajú konkrétne príklady nekorektného prístupu ochrany prírody k snahe lesníkov dodržiavať novelizované ustanovenia zákona o lesoch a zákona o ochrane prírody a krajiny, ktoré im podľa ich vlastných slov bránia riadiť sa zdravým rozumom a skúsenosťami niekoľkých generácií lesných hospodárov.

Nehovoriac už o principiálne neprekonateľnej prekážke, ktorá bráni dohode lesníkov a ochranárov. Tou je rozsah bezzásahového režimu. Ponechanie na prírodu, aby si poradila s vetrovými a podkôrnikovými kalamitami na tisícoch hektárov. Výsledkom sú nielen rozsiahle plochy vyschnutých a odumierajúcich horských smrečín, ale preukázateľne aj degradácia pôdneho povrchu a vodných tokov v chránených územiach. Napriek tomu snaha o rozširovanie bezzásahových území pokračuje a silnie.

Nielen preto je nemožné byť optimistom v splnení dvoch veľkých cieľov, aj keď by ich dosiahnutie pomohlo nám všetkým, celej spoločnosti. Trendy, ktoré v nej prevládajú, totiž nesmerujú k pochopeniu, tolerancii, dohode a spolupráci, ale k polarizácii názorov, neúcte k práci iných, k čiernobielemu videniu sveta a k deleniu ľudí na dobrých a zlých. A to nás nemôže doviesť k žiadnemu zmysluplnému a verejnoprospešnému cieľu.

Jozef Marko