Komentár: Vlastníci lesov vám ďakujú, pán Kučera!

Túto základnú zásadu sa totiž vlastníci lesov snažia presadiť už viac ako dvadsať rokov, pretože sú presvedčení, že bez nich, ako aj ďalších obyvateľov nášho vidieka a ich aktívneho zapojenia do ochrany prírody sú akékoľvek snahy o jej skutočné naplnenie odsúdené na neúspech. Ochrana prírody a jej inštitúcie však dokážu v súčasnosti akceptovať v prírode človeka nanajvýš vo forme turistu, ale nie ako hospodára, ktorý je na túto prírodu viazaný svojim živobytím. Neuvedomujú si, že práve  stáročnou činnosťou týchto ľudí vznikli jedinečné, krajinársky charakteristické atribúty našej krajiny, tvorené zmesou polí, lúk, hôr a práve tie sú prioritne hodné zachovania a teda ich ochrany. Namiesto toho tieto inštitúcie romanticky snívajú o akejsi, pre našu krajinu cudzej „divočine“ a nezmyselným presadzovaním čoraz väčšieho rozsahu bezzásahových území sa dostali do zásadného a len ťažko riešiteľného konfliktu nielen s vlastníkmi  lesov, ale aj celým našim vidiekom a jeho samosprávnymi inštitúciami.

Je preto veľmi dôležité, že sa konečne v odbornej komunite našiel človek, ktorý verejne pomenoval tieto problémy a zároveň naznačil, že ich nie je možné riešiť iba formalistickým trvaním na zaradení takýchto území do kategórie národných parkov pri bigotnom uplatňovaní kritérií IUCN, ale je nutné vychádzať z reálneho stavu hodnoteného územia a na základe jeho posúdenia sa nebáť ani ich preradenia do kategórie, zodpovedajúcej jeho skutočnému stavu a dôležitosti z hľadiska ochrany prírody tak, ako to požaduje čoraz viac obyvateľov nášho vidieka. Existuje viac príkladov pre územia, volajúce po takomto postupe: okrem uvádzanej Veľkej Fatry je to príklad Malej Fatry, ktorá je z hľadiska prírodného stavu, vlastníckej štruktúry a dlhodobého využívania typickým územím pre vytvorenie prírodného parku. V tomto prípade dokonca, na základe iniciatívy Únie regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska, už prebehla široká diskusia a bol dosiahnutý všeobecný súhlas s takýmto postupom od všetkých hlavných aktérov (samospráva, vlastníci pozemkov, cestovný ruch), avšak envirorezort a jeho organizácie  túto diskusiu úspešne ignorovali, čím dali jasne najavo, že žiadna reforma ich nezaujíma.

Takže jedinou reformnou snahou nášho envirorezortu v súčasnosti je snaha o prevod správy štátnych pozemkov v národných parkoch z lesníckych organizácií na organizácie Štátnej ochrany prírody SR, čo je v svojej podstate síce správne, ale v kontexte napísaného ide iba o čiastkové, marketingovo zamerané riešenie, ktoré nič podstatné v ochrane prírody nevyrieši okrem vytvárania ďalších problémov a dojmu, že tento rezort napĺňa reformy, ktoré svojim voličom sľúbil vo svojich strategických dokumentoch. Toto však nie je reforma ochrany prírody. V súlade s tým, čo napísal P. Kučera je potrebné znova zdôrazniť, že táto reforma bude skutočne komplexná iba vtedy, ak sa pri zohľadnení aktuálnych poznatkov a trendov konečne pristúpi prehodnoteniu všetkých chránených území pri zohľadnení ich reálneho ekologického stavu, ale aj pri zohľadnení ich sociálnych a ekonomických vplyvov, pripravia sa záväzné plány ekonomického a sociálneho rozvoja chránených území kryté reálne vyčlenenými financiami, dosiahnu sa dohody s vlastníkmi pozemkov v chránených územiach a až potom sa rozhodne o ich novom vyhlásení a novej kategorizácii.

P. Kučera svojim článkom upriamil pozornosť verejnosti na skutočné problémy národných parkov a ich riešenia bez toho, aby ju polarizoval zbytočným ideologizovaním tohto problému a nepriamo potvrdil, že dlhodobo prezentované požiadavky a stanoviská vlastníkov lesov majú k realite bližšie, ako sa často v ochranárskom prostredí prezentuje. Jeho článok našiel veľmi živú odozvu v radoch vlastníkov lesov a zostáva len dúfať, že bude inšpiráciou aj pre tých, ktorí o budúcnosti ochrany našej prírody rozhodujú.

Juraj Vanko

Únia regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska