Komentár: Verejná mienka mlčí. Dokedy ešte?

Na druhý deň som oslovil vedúceho Lesnej správy Liptovská Osada Ing. Miroslava Ondruša, PhD. a požiadal ho o pracovné stretnutie. Prvá časť našej debaty sa uskutočnila v budove lesnej správy. Dozvedel som sa celú chronológiu tragédie. Ing. Ondruš bol obvodným oddelením polície vyzvaný k súčinnosti pri pátraní. Keďže bol prítomný na mieste vyšetrovania, v rozhovore uviedol množstvo detailov a vysvetlil mi súvislosti. Zaujala ma skutočnosť, že sa veľmi rýchlo po zverejnení informácie dostavili tri televízne štáby, avšak zásahový tím Štátnej ochrany prírody SR nie. Vraj o tom nevedeli...

Druhá časť rozhovoru prebiehala v služobnom aute cestou na miesto tragédie, do doliny Banskô. Prešli sme za rampu a pokračovali na odvozné miesto, kde sme odstavili vozidlo. Malebná dolina je porastená smrečinami s prímesou buka a jedle. Všade, kam len oko dohliadne rastú čučoriedky, vďaka čomu je dolina hojne navštevovaná miestnymi obyvateľmi aj zberačmi plodov z neďalekého Ružomberka. Z odvozného miesta sme išli pešo asi 400 metrov po úzkej, nepoužívanej približovacej ceste, ktorá stúpala do svahu. Vľavo pozdĺž nej je jarok, v ktorom tečie malý potok.

Na mieste tragédie rastie vedľa cesty mohutný smrek, konáre ktorého sa skláňajú až po zem – odtiaľ sa vynoril medveď. Dokazujú to odtlačky láb, nájdené pod smrekom. Z ich veľkosti sa dá dedukovať, že to nebol veľký jedinec. Obeť prichádzala zhora a zrejme medveďa vyrušila, na čo zareagoval útokom. Všetko sa to pravdepodobne udialo veľmi rýchlo. Na tele obete bolo desať poranení spôsobených zahryznutím a mala doškriabaný chrbát. Príčinou smrti boli zlomené väzy.

Vedúci lesnej správy je nielen lesník, ale i vášnivý fotograf prírody. Ukázal mi množstvo fotografií medveďov, ktoré získal pri potulkách v lesoch, kde hospodári. Podľa jeho názoru sú medvede na Liptove jednoznačne premnožené, v revíri je ľahšie stretnúť medveďa ako jeleňa. Uviedol, že smrteľný útok medveďa sa udial v území v 2. stupni ochrany, takže námietka, že tam dotyčný „nemal čo robiť“ je neopodstatnená. Taktiež tvrdenie, že išlo o synantropného medveďa je nezmyselné, pretože útok sa udial ďaleko od ľudských obydlí a v obci nemajú problém s výskytom medveďov „smetiarov“ v intraviláne.

Skúsme sa pozrieť na problém cez optiku zahraničných skúseností, napríklad v Škandinávii. Švédsko je krajina s desiatimi miliónmi obyvateľov (je ich dvojnásobne viac ako nás Slovákov a Sloveniek) a o rozlohe deväťkrát väčšej ako Slovensko. Pritom populácia medveďov je približne rovnaká ako u nás. Početnosť medveďov odhadujú na cca 3 000 jedincov a každoročne desať percent odlovia. Znamená to, že Švédi sú krutí, necitliví, bezohľadní alebo bez úcty k prírode? Nemyslím si. Za uplynulých 15 rokov mali dva prípady usmrtenia a tak to riešia týmto spôsobom. A ako sa manažuje populácia medveďa u nás? Nechcem byť ironický, ale zachráni pancierovaný kontajner na komunálny odpad ľudský život?

Na záver už len poznámka: v priebehu niekoľkých týždňov došlo už k druhej tragédii, za ktorú nesie svoj diel zodpovednosti rezort životného prostredia. Pretrhnutie protipovodňového poldra v Rudne nad Hronom i útok medveďa v doline Banskô sú dôsledkom nezodpovedného prístupu k správe vodných tokov a manažmentu šeliem, ktoré sú celoročne chránené napriek tomu, že ich početnosť sa zvyšuje. Bolo už len otázkou času, kedy sa udeje tragédia.

Ministerstvo životného prostredia sa zodpovednosti zbavuje a snaží sa „čierneho Petra“ posunúť do rúk lesníkom alebo poľovníkom, či zvaliť všetko na náhodu a nepredvídateľné okolnosti. Aby odpútalo pozornosť od skutočných problémov, ako sú napríklad skládky toxického odpadu, hroziace znehodnotiť zásoby spodnej vody, obrovský problém s likvidáciou priemyselného a komunálneho odpadu na Slovensku a mnoho ďalších, rieši prevod správy pozemkov v národných parkoch pod Štátnu ochranu prírody SR.

Bez vyriešenia zonácie, bez poctivej analýzy ekonomických a sociálnych dopadov a bez dohody s miestnym obyvateľstvom. To všetko s masívnou podporou mimovládnych organizácií, ktoré ale nenesú za nič zodpovednosť. Dva zmarené ľudské životy sú výkričníkom do tupých svedomí ľudí, ktorí za tento stav našej prírody nesú svoj diel zodpovednosti. Verejná mienka zatiaľ mlčí. Dokedy ešte?

Peter Gogola