Komentár: Šoky odborníka vo Vysokých Tatrách bezprostredne po 19. novembri 2004. Ekoaktivisti šokujú lesníkov aj dnes

V rovnakom roku Ing. Milan Koreň, CSc. oslavoval šesťdesiatku. Pri tejto príležitosti jeho kolegovia z Výskumnej stanice a Múzea TANAP-u Štátnych lesov TANAP-u o ňom v bulletine napísali, že svojou odbornou, riadiacou a vedeckou činnosťou stelesňuje integráciu krajinnej ekológie a ochrany prírody. O necelý rok po vzniku kalamity, 5. novembra 2005, publikoval tento odborník v časopise TATRY na stranách 6 – 29 článok s titulkom: Vetrová kalamita 19. novembra 2004: Nové pohľady a konsekvencie. Článok bol uverejnený aj na internete: Štátne lesy TANAPu

Autor v úvode píše o troch šokoch. Prvý šok zažil na druhý deň ráno po víchrici na spiatočnej ceste z Horného Smokovca na pracovisko v Tatranskej Lomnici. Predierajúc sa vývratmi striedavo na Ceste Slobody a na trati Tatranskej elektrickej železnice, neveriac vlastným očiam, si utváral prvú predstavu o nebývalom rozsahu pohromy. Popis ďalšieho šoku citujeme z dobového textu.

„Druhý šok. Zažil som ho tretí deň po pohrome. Významnú úlohu pritom zohrali printové a elektronické médiá, presnejšie autori publikovaných názorov, ktorí sa predbiehali v rozporuplných a nehodnoverných správach o jej príčinách. Dlho sa nevedeli zorientovať, a média publikovali všetko, čo sa do redakcií dostalo: Neadekvátny opis postihnutého územia ako „mesačnej krajiny“, nekompetentné vyjadrenia niektorých mimovládnych organizácií, žiaľ aj diletantské informácie tých, od ktorých by sme to najmenej očakávali.

Mediálna mláťačka vymlátila viac kúkoľa ako zrna. Treba ho prečistiť, prinajmenej preto, aby sme potomkom zanechali čo najčistejšie „zbožie“, z ktorého sa neotrávia tak ako my – priami svedkovia vetrovej pohromy 19. novembra 2004. Rovnako naši súčasníci si zaslúžia nazrieť do zákulisia predstavenia, ktoré sa dnes na verejnej scéne odohráva v réžii niekoľkých predstaviteľov slovenskej ochrany prírody.

Lesníci Štátnych lesov TANAP-u medzitým tvrdo pracovali a nemali čas reagovať na nezmyselné útoky a klamstvá. Veď bezprostredne po kalamite zamestnávali na záchranných prácach približne 840 pracovníkov, z toho 160 technicko-hospodárskych, medzi ktorými boli napríklad aj pracovníci Krkonošského národného parku a lesov hlavného mesta ČR Prahy. Používali pritom 125 traktorov, 8 harvesterov s forwardermi a 26 koní. Predpokladané náklady na bezprostredne odstránenie následkov kalamity vyčíslili na 31 miliónov Sk. Áno, my lesníci TANAP-u sme tu už dávno a hlboko pociťujeme spoluúčasť na vývoji tejto krajiny.“    

O treťom šoku sa autor zmieňuje v súvislosti s tým, že v druhom decembrovom týždni dostal list, v ktorom boli Odporúčania Slovenskej ekologickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied Vláde Slovenskej republiky k riešeniu následkov prírodnej pohromy v Tatrách 19. novembra 2004. Odporúčania podpísalo šesť členov jej hlavného výboru. „Neviem, kto mu dal právo zastupovať všetkých členov, i tých, ktorí s týmito názormi nesúhlasia, neviem, ako je možné, že táto spoločnosť, ktorá sa považuje za vrcholnú vedeckú autoritu v oblasti ekológie a mala by teda svoje názory postaviť na serióznych argumentoch, manipuluje s mienkou verejnosti, dokonca s mienkou Vlády SR a prečo namiesto vedeckého vysvetľovania faktov sa uchyľuje k politikárčeniu,“ opäť citát z článku M. Koreňa.  

Prešlo osemnásť rokov a lesnícki odborníci sú šokovaní aj dnes tým, čo dokážu ekoaktivisti presadzovať v mene ochrany prírody. Vyhlasujú napríklad, že iba prales a prírodný les (mimochodom, viaceré lesné porasty napríklad vo Vysokých Tatrách a Nízkych Tatrách, ktoré boli nedávno zaradené do Prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska, nevytvorila samovoľne príroda, ale cieľavedome ich založili a vychovávali lesníci) dokáže dať človeku všetko, čo potrebuje. Nie je to pravda, pretože človek z pralesa a prírodného lesa bez odborného hospodárenia nedokáže získať kvalitnú drevnú surovinu, ktorú bytostne pre svoj život potrebuje. Pritom lesníkmi odborne obhospodarované lesy produkujú okrem nej aj dostatok pitnej vody a čistého vzduchu.

Ekoaktivisti sú dnes schopní tvrdiť, že plnohodnotný je iba prirodzene sa obnovujúci les, bez prispenia človeka, teda bez vysádzania sadeníc. Obhajujú tým bezzásahový režim, ktorý napríklad v Javorovej doline vo Vysokých Tatrách spôsobil, že po odumretí lesných porastov, ponechaných na samovývoj a následnej degradácii pôdneho krytu sa les na holé skaly bez pomoci človeka už nikdy nevráti.

A tak sú po osemnástich rokoch od vyčíňania Alžbety lesníci v šoku z vyčíňania ideológie, ktorá podľa ich odborných vedomostí, overených poznatkov a nadobudnutých skúseností nemá nič spoločné so zdravým rozumom a zodpovedným prístupom k prírodným hodnotám, ktoré patria nám všetkým.  

Jozef Marko