Komentár: Problémy s vyhlasovaním národných parkov, alebo čo sa nezmestilo do tlačovej správy

Som veľmi rád, že táto tlačová správa nezanikla v turbulentnom čase rokovaní o možných koalíciách a viaceré média sa ozvali aj s ďalšími otázkami. Formát tlačovej správy nedovoľoval podrobnejšie vyjadriť náš názor ohľadom procesov, ktoré sa rozbehli v roku 2020 a zásadným spôsobom menia pravidlá spolužitia súkromných vlastníkov a štátnej politiky ochrany prírody.

Nie som právnik a ani nechcem dopredu komunikovať veci z pripravovaného podania na Ústavný súd SR, takže toto rozšírené stanovisko nebude právnický text. Keďže som aj spolumajiteľom rodinných majetkov v Národnom parku Veľká Fatra, budem miestami aj trochu osobnejší.

V prvom rade chcem skonštatovať, že prvými ochrancami prírody boli lesníci a poľovníci, ktorí sa v spolupráci s majiteľmi lesných pozemkov za posledných 300 rokov zaslúžili o výrazné zvýšenie rozlohy lesných plôch na Slovensku. Samozrejme, aj my súkromní vlastníci sme toho názoru, že obhospodarovanie lesa musí byť v súlade s prírodou, v pokore a zodpovednosti voči budúcim generáciám majiteľov, ktorým musíme odovzdať majetok v takom istom stave, ak nie v lepšom, v akom sme ho my zdedili po našich predkoch. Tak ako my zodpovedne užívame výsledky prác našich starých rodičov, tak dúfame, že aj naše vnúčatá budú môcť využívať našu prácu s podobnou zodpovednosťou.

Naša rodina má hlboké historické skúsenosti s ohrozením majetkov, či už vojnami, povstaniami, prírodnými katastrofami a podobne. Aj vyvlastňovanie po roku 1945 a zvlášť po roku 1948 začalo nenápadne – dosadením núteného správcu v mene vznešenej idey rovnosti, ktorý obmedzoval možnosti hospodárenia, následne prišli rôzne diskriminačné nariadenia a proces bol zavŕšený násilným zoštátnením. Takže sme pri postupe, ktorý sa začína uplatňovať v mene ochrany prírody od roku 2020 v hospodárení v lesoch v národných parkoch veľmi znepokojení, lebo nám to začína pripomínať veľmi zlé obdobie našich dejín.

Hlavné výhrady voči procesu transformácie národných parkov

Pokúsim sa jednoduchým jazykom sformulovať hlavné výhrady voči prebiehajúcemu procesu transformácie a vyhlasovania národných parkov.

1. Článok 20, odsek 4 Ústavy SR hovorí: „... nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“ Vyhlásenie národného parku a jeho zonácia je núteným obmedzením vlastníckeho práva, ale vykonáva sa podzákonnou normou – nariadením vlády. Náhrada sa síce nejaká poskytuje, ale spôsob vyplácania je mimoriadne komplikovaný, netransparentný a podľa nášho názoru zďaleka nie primeraný.

2. Medzi zónami A a C nie sú žiadne nárazníkové zóny, takže v prípade lykožrútovej kalamity v porastoch v zóne A budú naplno zasiahnuté aj porasty v susednej zóne C. Skúsenosti s vymáhaním takýchto škôd ukazujú, že v podmienkach Slovenskej republiky (na rozdiel od iných štátov EÚ) nie je možné sa domôcť náhrady.

3. Nové vyhlásenie národného parku a jeho zonácie umožňuje následné prijatie Programu starostlivosti, ktorého prerokovanie bolo už podľa našich informácií tiež ukončené a toto ukladá ďalšie obmedzenia na obhospodarovanie (napr. obmedzenie možnosti rubnej činnosti v čase hniezdenia, nutnosti ponechávania zdravého dreva v porastoch,... ), ktoré sú mimoriadne vágne formulované a samozrejme bez jasného ohodnotenia náhrad a procesu vyplácania.

4. V zmysle novelizácie zákona č. 543/2002 Z.z, platnou od roku 2020 sa vyhlásením národného parku a jeho zonácie stal jediným povoleným spôsobom obhospodarovania „prírode blízky spôsob“. Tento spôsob je v podmienkach Veľkej Fatry veľmi ťažko a nákladne realizovateľný. Samozrejme toto obmedzenie nie je nijako kompenzované.

5. V zmysle platných zákonov v národnom parku má byť 75 % plochy v rôznych režimoch bezzásahu. Toto nie je možné realizovať bez zahrnutia pozemkov vo vlastníctve neštátnych subjektov. Vyhlásením národného parku a zonácie toto kritérium zásadným spôsobom znižuje hodnotu pozemkov, keďže sa v dohľadnej dobe dá očakávať zmena zonácie, ktorá bude spĺňať zákonné podmienky pre národný park. Tento postup veľmi pripomína postup komunistickej diktatúry v 50-tych rokoch, keď štát nariaďoval nízke nájomné v nájomných domoch, ale vyžadoval platenie daní a opráv z reálnej hodnoty, čo viedlo k nútenému „darovaniu“ domov štátu.

6. Veľa sa operuje tvrdením, že pre vlastníkov sa nič nemení, lebo hospodárske lesy zostávajú v zóne C. Zóna C je ale pre národný park definovaná inak ako 3. stupeň ochrany, inak sú postavené ciele ochrany. Cieľom zóny C je postupné pretvorenie lesa tak, aby sa postupne, v priebehu rokov mohla aj tu vyhlásiť zóna A.

Samozrejme uvedené body sú len hlavnými ohrozeniami a obmedzeniami práv vlastníkov. Budem osobný a uvediem text, ktorý som posielal v rámci konaní, týkajúcich sa zonácie a schvaľovania Programu starostlivosti o Národný park Veľká Fatra:

Dovoľujeme si upozorniť, že pozemky v Katastrálnom území Belá, ktorých sme majiteľmi, sú v majetku našej rodiny vyše 400 rokov, s výnimkou poľutovaniahodného obdobia zločineckého komunistického režimu. Na jednej strane nás napĺňa hrdosťou, že stáročná práca majiteľov a generácií vysokokvalifikovaných lesných odborníkov bola tak kvalitná, že lesy, ktoré boli dlhodobo intenzívne obhospodarované sú v takej kvalite, že sú súčasťou národného parku. Na druhej strane je zrejmé, že dlhodobá starostlivosť súkromných majiteľov je veľmi kvalitná a nevyžaduje neprimerané zásahy zo strany štátu.

Návrh Programu starostlivosti považujeme za neprimeraný a kladúci také nároky na majiteľov, že vysoko prekračujú zákonné požiadavky na ochranu lesa v 3. stupni ochrany. Niektoré formulácia sú natoľko vágne a nekonkrétne, že pri istom výklade môžu mať za následok faktický zákaz aktívneho obhospodarovania lesa. Naša historická pamäť začína byť obozretná a začína cítiť nepriamy pokus o vyvlastnenie, znárodnenie alebo aspoň úplné obmedzenie vlastníckych práv.

Zásadný zlom nastal v roku 2020, odkedy je zrejmý tlak proti vlastníkom

Národný park Veľká Fatra bol vyhlásený v roku 2002, keď už bol proces reštitúcií z veľkej časti uzatvorený. Ani vtedy sme nesúhlasili s jeho vyhlásením, ale uverili sme sľubom, že „v zásade sa nič nezmení“ a nepodnikali sme žiadne právne kroky. Následne 20 rokov súkromní vlastníci viac-menej bezproblémovo obhospodarovali svoje lesy, ktorých mimoprodukčné funkcie, bez nároku na nejakú odmenu, samozrejme užívali všetci.

Považovali sme za samozrejmé, že rešpektujeme vyhlásené hranice štátnych prírodných rezervácií, ako aj obmedzenia, ktoré vyplývajú zo zaradenia niektorých lesných porastov do kategórie ochranného lesa, resp. lesov osobitného určenia. Zásadný zlom nastal v roku 2020, odkedy je zrejmý postupný tlak proti vlastníkom, spojený aj s celospoločenskými kampaňami, ktoré nespravodlivo a bezdôvodne stavajú vlastníkov, ako aj celú lesnícku komunitu, do pozície tých, ktorí likvidujú lesy na Slovensku.

Absolvoval som aj pár ďalších vyjadrení pre médiá, ktoré spracovali materiál veľmi vyvážene. Trochu ma ale zamrzel názov reportáže v jednej z televízií, ktorý začínal: Ochrana alebo ťažba? Túto otázku považujem za falošnú dilemu. Som presvedčený, že bez problémov môže koexistovať zmysluplná ochrana prírody a využívanie úžasného prírodného materiálu - dreva. Jednou z možných ciest je premena národných parkov na prírodné parky, alebo výrazné zníženie rozlohy príslušného národného parku a vyhlásenie prírodného parku na zvyšnej výmere.

Žijeme veľmi zvláštnu dobu, keď je spoločnosť mimoriadne polarizovaná, v mnohých oblastiach života sú často umelo vytvorené a vyhrotené bojové línie. Je potrebné, aby konečne prestal nezmyselný boj štátu s vlastníkmi lesov, a aby sa v rámci diskusie našiel spoločný, oboma stranami akceptovaný postup. Vzhľadom k vykopaným priekopám je jasné, že bude istý čas trvať, kým sa obnoví dôvera na oboch stranách, ale nie je iná cesta. Hlavne keď si všetci uvedomujeme, ako sa postupne mení klíma, akým nástrahám počasia sú čoraz častejšie vystavované naše lesy. Vlastníci lesov sú poctivej diskusii, v ktorej bude zrejmá vzájomná úcta a rešpekt všetkých zúčastnených strán, otvorení a čakajú na ňu.

Ladislav Rosival

predseda Turčianskeho regionálneho združenia vlastníkov lesov a spoluvlastník lesných pozemkov v Národnom parku Veľká Fatra