Komentár: Národné parky na Slovensku, zmena prístupu k ochrane prírody, šírenie podkôrneho hmyzu a rozpad smrečín

V čase vyhlasovania väčšiny národných parkov na Slovensku neexistovala žiadna kategorizácia IUCN (International Union for Conservation of Nature – Medzinárodná únia na ochranu prírody a prírodných zdrojov), na ktorú sa v súčasnosti ochrancovia prírody odvolávajú. Prvá oficiálna kategorizácia IUCN bola zverejnená v roku 1978. Teda v čase, keď už bola vyhlásená väčšina národných parkov na Slovensku. Národné parky vyhlasované podľa kategorizácie IUCN kategórie II. - t. j. národné parky, majú úplne iné postupy vyhlasovania, ako tomu bolo na Slovensku. Je preto zrejmé, že ak by boli národné parky na Slovensku vyhlasované podľa IUCN kategorizácie, vyzerali by inak ako dnes.  

Podporme tento argument a vráťme sa ešte do roku 1978, kedy IUCN zverejnila správu nazvanú Kategórie, ciele a kritériá chránených území. V správe bolo navrhnutých desať kategórií chránených území. V roku 1984 vznikla pracovná skupina, ktorá mala prehodnotiť a prispôsobiť pôvodnú desaťbodovú klasifikáciu aktuálnym požiadavkám. Správa pracovnej skupiny pod vedením  Harolda Eidsvika bola predložená na zhromaždení CNPPA (Committee on Criteria and Nomenclature), ktoré sa konalo počas valného zhromaždenia IUCN v austrálskom Perte v novembri 1990. Tvorcovia správy navrhli využiť prvých päť kategórií. Na IV. Svetovom kongrese o národných parkoch a chránených územiach v Caracase vo Venezuele bola vo februári 1992 kategorizácia chránených území výrazne prehodnotená. Výsledkom je súčasná kategorizácia.

Poďme znova domov, na Slovensko. Do roku 2002, teda do nadobudnutia účinnosti zákona o ochrane prírody a krajiny č. 543 bol v našich národných parkoch vykonávaný osobitný manažment, založený na aktívnej ochrane prírody. Tento prístup mal zabezpečiť plnenie všetkých funkcií, ktoré národný park poskytoval. Napríklad v prípade vzniku mimoriadnej udalosti museli byť bezodkladne odstránené dôsledky rôznych živelných prírodných udalostí. A to aj v územiach v piatom, najprísnejšom stupni ochrany prírody.

Po roku 2002 začal spomínaný zákon o ochrane prírody a krajiny prísne regulovať aktívny manažment v 5. stupni ochrany prírody. Spočiatku ešte štátna správa životného prostredia v ojedinelých prípadoch umožnila spracovať aspoň časť kalamity. Dnes sa dávajú výnimky už iba na prípadné uvoľnenia turistických chodníkov od vývratov a zlomov. Takže povinnosti, ako je okamžité spracovanie kalamity, ktoré boli dovtedy prísne sledované a sankcionované, sa v územiach s 5. stupňom ochrany prírody nesmeli realizovať. Na doplnenie, na Slovensku je takmer 1 100 maloplošných chránených území. Približne dve tretiny z nich sú vyhlásené v najprísnejšom stupni ochrany prírody.

Pamätníci tejto zmeny v prístupe k ochrane prírody vedia, že ju čiastočne spôsobila inšpirácia modelom hospodárenia a ochrany lesov a prírody v Národnom parku Bavorský les v Nemecku. Prečo čiastočne? Lebo na Slovensku bola prevzatá iba jednoduchšia časť systému, ktorá si nevyžaduje žiadne odborné, technické, ale najmä finančné nároky (okrem ujmy za obmedzenie hospodárenia na lesných pozemkoch vo vlastníctve neštátnych subjektov). Touto jednoduchšou časťou je vyčlenenie územia na „ničnerobenie“. Druhá, dôležitejšia - odborne, technicky a finančne náročnejšia časť tohto modelu, nebola u nás aplikovaná.

Touto druhou a podstatnou časťou, ktorú mali v Bavorskom lese vyriešenú a plnohodnotne zabezpečenú ešte pred vyhlásením bezzásahového územia, bola a stále je dôsledná ochrana okolitých území pred šíriacim sa podkôrnym hmyzom z vlastného bezzásahového územia, ako aj tlmenie prípadných negatívnych (hlavne antropogénnych) vplyvov z okolia do vlastného bezzásahového územia. Opatrenia sa v okolí bezzásahových území v Národnom parku Bavorský les vykonávajú dôslednou sanačnou ťažbou v dostatočne širokom ochrannom pásme (spravidla 800 – 1 300 metrov).

Aj v našej legislatíve je síce uvedená povinnosť Štátnej ochrany prírody SR vykonať opatrenia v ochrannom pásme (avšak maximálne len do 100 metrov) v prípade, ak orgán štátnej správy životného prostredia neumožní spracovať kalamitu na území s 5. stupňom ochrany prírody. Na rozdiel od Nemecka je tento systém na Slovensku nepružný, neoperatívny a navyše realizovaný v absolútne nepostačujúcom rozsahu ochranného pásma.

V praxi to potom vyzerá tak, že Štátna ochrana prírody SR spravidla len následne preplatí časť finančných prostriedkov (ak vôbec), reálne vynaložených na realizáciu ochranných opatrení. Zvyšok opatrení, vykonávaných v plnej šírke reálne potrebných a nevyhnutných postupov, znáša užívateľ lesných pozemkov a porastov z vlastných nákladov.

Podľa lesníkov, ktorí sa tejto problematike dlhodobo venujú a vďaka ktorým obsahuje tento článok genézu problému s racionálnymi argumentmi a objektívnymi faktami, práve v tomto nedostatku tkvie podstata enormného rozšírenia škodcov do smrečín na Slovensku. Situácia je totiž podľa ich skúseností taká dramatická, že ani pri najväčšej snahe využiť všetky disponibilné prostriedky (okrem chemických postrekov stojacich porastov), dnes už nie sú lesníci schopní efektívne zastaviť šírenie podkôrneho hmyzu z bezzásahu do zdravých lesných porastov.

Jozef Marko