Jedľa potrebuje pomoc

Viliam Flachbart, lesník zo Spiša, na svojom facebookovom profile o tomto probléme okrem iného píše: „Zastúpenie jedle v slovenských lesoch neustále klesá a dosahuje už len necelé štyri percentá. Predpokladá sa, že jej pôvodné zastúpenie bolo niekoľkokrát vyššie. Čo je príčinou tohto stavu? Je určitá snaha zvaliť to na imisie a klimatické zmeny. Hlavné príčiny sú však niekde inde. Predovšetkým sú to neúnosné stavy zveri, ale aj burina, najmä na živných stanovištiach, ktorá bráni prirodzenej obnove.

Máme ešte jedliny z druhej polovice 19. storočia i z počiatku 20. storočia, ale mladších vekových kategórií je viditeľne menej. Treba si uvedomiť, že v čase vzniku terajších starých jedlín (ešte za Rakúsko – Uhorska) nebola na území dnešného Slovenska takmer žiadna vysoká zver. Preto boli ideálne podmienky na odrastanie jedle. Situácia sa začala podstatne zhoršovať až po 2.svetovej vojne, keď sa poľovné revíry začali opätovne zazverovať. V 80. rokoch 20. storočia dosiahli stavy vysokej zveri (pre jedľu) priam katastrofálne počty. Ani v súčasnosti situácia nie je ružová. Veľká časť vysadenej jedle padne za obeť vysokej zveri. Záchrana jedle na Slovensku by mala byť vecou lesníckej cti, vo všetkých na to vhodných regiónoch.“

Kolega z banskobystrických mestských lesov Eduard Apfel reaguje na jeho hodnotenie takto: „Úplne súhlasím so všetkým. Jedľa má veľmi malú šancu presadiť sa v prirodzenom zmladení bez jej ochrany pred škodami zverou. Máme celkom dobré zmladenie jedle a jej odrastanie je priamo úmerné výške snehu. Zhruba do nadmorskej výšky 900 m n. m. sú škody likvidačné. Nad 900 m n m. sa jej celkom darí odrastať.“

Včera som navštívil Lesy mesta Spišská Belá práve pre inšpiratívne skúsenosti s pestovaním jedle v Belianskych Tatrách. Pripravujem o nich reportáž do aprílového vydania časopisu LES & Letokruhy. Vedúci lesnej správy František Pisarčík mi ešte pred terénnou obhliadkou obnovovaných kalamitných plôch a prirodzeného zmladzovania jedle ukázal závery a odporúčania k zalesňovaniu Tatranského národného parku listnatými drevinami a jedľou, publikované pred 60-timi rokmi. „Záhubu mladších listnatých a jedľových kultúr urýchlili najmä posledné zimy, keď následkom nedostatočne alebo chýbajúcej snehovej pokrývky boli sadenice cez kritické zimné mesiace dlhý čas úplne vystavené zveri. Ochrana týchto kultúr haluzinou a rázsochami je neúčinná. Odporúčam, aby sa všetky finančné prostriedky, ktoré sú na ochranu kultúr k dispozícii, sústredili na výstavbu nových a účinných oplôtkov. Žiada sa však prijať zásadu, aby sa kultúry sadili do hotových oplôtkov a nie, aby sa založené kultúry dodatočne oploťovali. Kultúry sa jednak pri výstavbe oplôtkov poškodia, jednak ich v čase od založenia až po oplotenie poškodí zver, takže potom nemožno správne vyhodnotiť ich účinnosť,“ píše v roku 1959 autor Miroslav Strnka. 

Lesníkom v Spišskej Belej sa podarilo za ostatných 25 rokov zvýšiť podiel jedle zo 4,5 percenta na viac ako 9 percent. Investujú do stavby oplôtkov, aby jedľu pred zverou ochránili. Téme sa mienime venovať nielen v pripravovanej reportáži. Jedľa biela si predsa pozornosť, pomoc a ochranu nás lesníkov zaslúži.

Jozef Marko