Glosa: Zelená architektúra Slovenska je bez neštátnych lesov nemožná
- Zverejnené v Aktuálne
- Pridať nový komentár
Pri pohľade na fotografiu z tlačovej besedy ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Jána Mičovského, na ktorej 3. novembra tohto roka predstavil spolu s významnými zástupcami lesníctva na Slovensku návrh na reformy v obhospodarovaní lesov pod názvom „Transformácia hospodárenia v lesoch bližšie k prírode a spoločnosti“, som zostal v rozpakoch a rozčarovaný.
Pán minister a jeho úradníci predstavili dokument, avizujúci príchod prelomovej doby, ktorá prinesie spoločenskú objednávku na nové využitie lesov, zamerané predovšetkým na posilnenie ich biodiverzity a lepšie plnenie požiadaviek verejnosti cestou tzv. prírode blízkeho obhospodarovania lesov. Ide o veľmi ambiciózny projekt, na ktorý chce pán minister získať od štátu podporu vo výške 252 mil. eur. Chcem zdôrazniť, že je veľmi potrebný a užitočný, pretože jeho hlavným výsledkom by mali byť krajšie a produkčnejšie lesy u nás.
Moje rozpaky a rozčarovanie však spôsobila skutočnosť, že základným predpokladom na prijatie, ale najmä realizáciu „prelomových“ dokumentov je potrebná zaangažovanosť nielen štátu a jeho organizácií, ale aj ostatných účastníkov tohto procesu, osobitne v prípade ak sa jedná o lesy, ktorých na Slovensku vlastní štát iba niečo okolo 50%. Navyše v prípade štátnych lesov, ktoré sú lesmi verejnými a na ich vlastníctve participujú všetci občania našej republiky ani nie je potrebné ústami generálnych riaditeľov príliš zdôrazňovať ich prispôsobovanie požiadavkám verejnosti, pretože to vyplýva priamo z ich postavenia a poslania.
Problémom, ktorý môže byť zásadným pri presadzovaní „prelomových“ opatrení v lesoch je teda vzťah štátu k tým zvyšným 50% lesov, ktoré sú v súkromnom vlastníctve a kde treba hľadať rozumnú rovnováhu medzi vlastníckymi právami a záujmami verejnosti. Ak nechce minister pôdohospodárstva prijať zdiskreditovaný model svojho kolegu, ministra Jána Budaja, používaný jeho ministerstvom pri vyhlasovaní chránených území, ktorý je založený na odmietaní diskusie s vlastníkmi lesov a ignorovaní ich požiadaviek, mal by si uvedomiť, že úspech ambiciózneho projektu prírode blízkeho obhospodarovania lesov závisí predovšetkým od zapojenia a rozumnej stimulácie súkromných vlastníkov lesov.
Zdá sa však, súdiac podľa účastníkov tlačovej besedy, že Ján Mičovský si toto asi neuvedomil, pretože práve títo dôležití aktéri plánovaných zmien na tejto tlačovej besede chýbali. Možno som malicherný, ale myslím si, že v takomto prípade ide o veľmi dôležitú symboliku, ktorá naznačuje skutočný vzťah štátu a jeho úradníkov k súkromným vlastníkom lesov, založený aj napriek ich tridsaťročnej úspešnej existencii na neodôvodnenej opatrnosti a nedôvere v ich schopnosť postarať sa o svoje lesy. A v takejto atmosfére je predstavovanie akejkoľvek reformy lesníctva na Slovensku problematické, pretože reforma pre lesy musí byť síce jedna, ale prístup k jej realizácii musí byť diferencovaný podľa druhu vlastníctva lesov. A to nepôjde, ak bude všade prezentovaná iba „vlajková loď nášho lesníctva“.
Pripúšťam, že moje rozpaky a rozčarovanie môžu byť aj neodôvodnené a ide iba o organizačné zlyhanie. Chcem tomu veriť, ale radšej počkám, čo ukáže čas a prvé realizované skutky.
Ing. Juraj Vanko
(Autor je podpredseda Únie regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska)