Glosa: Nevraživosť ako pracovná metóda nášho envirorezortu
- Zverejnené v Aktuálne
- Komentáre (1)
Počas totalitného režimu bol každý nositeľ iného názoru ako názoru oficiálneho (rozumej: názoru strany a vlády a ich prisluhovačov) nepriateľ. Nepriateľ ľudu, národa a teda nepriateľ verejný, ktorého bolo treba zdiskreditovať a odsunúť na okraj spoločnosti. Netreba snáď príliš zdôrazňovať, že takýto model je pre demokratickú spoločnosť neprijateľný, pretože skutočný pokrok a spravodlivosť sa môže zrodiť iba na základe vecnej diskusie, ktorej výsledky by mali byť dané iba silou argumentov a nie silou politickej demagógie.
A keďže sme realisti, uspokojila by nás aj rovnováha medzi týmito krajnými polohami rozhodovania o veciach verejných, lenže aj od tejto rovnováhy sme zásluhou nášho envirorezortu príliš ďaleko. Tento na všetky vecné výhrady voči jeho činnosti reaguje vyhláseniami, ktoré zásadne neriešia ich podstatu, ale vždy sa zníži k nedôstojnému a lacnému nálepkovaniu tých, ktorí sa opovážili tieto výhrady vzniesť. Len ťažko môže racionálne zmýšľajúci človek pochopiť dôvody takýchto postojov ústredného orgánu štátnej správy ochrany životného prostredia inak, ako dôsledok jeho predsudkov, pýchy a jakobínskeho zanietenia vyriešiť problémy ochrany prírody podľa seba raz a navždy aj za cenu totálnej devastácie vzťahov a nezriedka aj majetku našich občanov. Netreba pritom príliš teoretizovať, stačí si vziať zopár príkladov z nedávnej minulosti.
Príklad prvý: Únia regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska
Táto v súvislosti s tzv. reformou ochrany prírody vznášala celý rad závažných vecných pripomienok k tejto veci a zdôrazňovala, že akákoľvek reforma musí prebiehať štandardným legislatívnym postupom, musí vychádzať zo schválených vládnych dokumentov (prehodnotenie rozsahu a druhov chránených území, riešenie sporných otázok rokovaním so všetkými zainteresovanými, vypracovanie jednotného zákona o lesoch a ochrane prírody), musí konečne odstrániť bezprávie voči vlastníkom lesov, ťahajúcu sa od roku 1949, musí jasne definovať rozsah a ciele ochrany prírody a verejne deklarovať koľko a z akých zdrojov má prostriedky na to, aby všade tam, kde vznikne ujma na majetku, mohla byť kompenzovaná na základe jasných a vymáhateľných zmluvných vzťahov.
Dôvodila tiež, že ak by sa táto reforma uskutočnila pri rešpektovaní týchto zásad, prevod štátnych pozemkov pod správu envirorezortu (a dokonca nielen tých štátnych) by bol úplne logickým a prirodzeným krokom, ktorý by určite našiel všeobecnú podporu. Reakcia envirorezortu? Najprv hlboké mlčanie a nezáujem o spoločné hľadanie riešení a potom odpoveď vo forme nenávistných výpadov, obviňovania z extrémizmu a fašizmu, politická a ľudská diskreditácia jej predstaviteľov bez akejkoľvek snahy vecne reagovať na vznesené výhrady.
Príklad druhý: Zväz spracovateľov dreva SR
Tento zväz, zastrešujúci rozhodujúce drevospracujúce podniky u nás, apeloval svojim listom na poslancov Národnej rady SR, aby trvali na takej reforme národných parkov, ktorá bude rešpektovať štandardy platné v Európskej únii t. j. na postupe štandardného legislatívneho procesu za účasti celej spoločnosti. Reakciou envirorezortu bolo označenie tejto iniciatívy za „škandalóznu a extrémistickú“ len preto, že táto organizácia sa iba domáhala transparentnosti legislatívneho procesu reformy národných parkov a popritom tiež spochybnila spôsoby, akými sú rozdeľované financie na podporu mimovládnych ochranárskych organizácií.
Samozrejme, že presvedčiť niekoho o tom, že tak závažný krok, ako je prevod správy majetku štátu cestou poslaneckého návrhu vládneho poslanca (!), bez hlbších analýz ekonomických, sociálnych dôsledkov a diskusie o nich, je veľmi ťažké až nemožné. A tak sa to odbije jednoducho hlúpymi floskulami, ktoré snáď, okrem internetových trollov, nepoužíva už nikto. A nervózna reakcia na rozdeľovanie peňazí pre mimovládne ochranárske „neziskovky“ je do určitej miery pochopiteľná, pretože podľa klebiet, ktoré sa šíria našou krajinou, časť z nich končí zaujímavými cestami až kdesi v daňových rajoch. Klebetám sa však najlepšie predchádza transparentnosťou a preto namiesto invektív stačilo informovať verejnosť o tom, kde, koľko a na aký účel boli tieto milióny daňových poplatníkov minuté, čo však je očividný problém nášho envirorezortu. Možno by mu mala túto povinnosť dôrazne pripomenúť príslušná štátna autorita.
Žijeme v dobe neznášanlivosti a nenávisti ku všetkému, čo nezodpovedá nášmu pohľadu na svet. Vinou nezodpovedných jednotlivcov sa šíria, najmä na sociálnych sieťach, názory podnecujúce ľudí k postojom, ktoré sú svojou netolerantnosťou nebezpečím pre nás všetkých. Štát a jeho organizácie by mali byť príkladom boja s týmito deštrukčnými silami. Náš envirorezort nenávistnou a nekompetentnou rétorikou svojich tlačových stanovísk však ukazuje niečo iné a je len ťažko uveriť tomu, že je za tým iba nezištná snaha chrániť našu prírodu...
Juraj Vanko
Únia regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska
Komentárov
RSS informačný kanál kometárov k tomuto článku.