Glosa: Nejde o znižovanie štandardov ochrany prírody, ale o schopnosť kompromisu a dohôd

V plnej miere je potrebné akceptovať, že aj títo aktivisti chcú už pred zložením novej vlády formulovať svoje predstavy o tom, akým smerom by sa mala ďalej uberať ochrana prírody u nás, pretože v demokratickom štáte majú na to právo. 

Týmto aktivistom  však treba pripomenúť, že ochrana prírody nie je jednostrannou vecou, založenou iba na okázalom prezentovaní ich morálnej a ideologickej nadradenosti. Ak má táto byť úspešným a demokratickým príbehom, musí byť výslednicou vecnej diskusie všetkých, ktorých sa dotýka. Jej závery musia byť dané silou argumentov a nie silou politickej a žiaľ aj aktivistickej demagógie a pokrytectva.

Ak si títo ľudia, ktorí sa obávajú o demokraciu u nás, dovolia spochybňovať legitimitu časti novozvolených poslancov Národnej rady SR zastávať akúkoľvek funkciu pri správe štátu len preto, že majú „veľmi problematické názory, vyjadrenia a minulosť“ aj napriek tomu, že preukázateľne sa nimi stali z vôle desiatok tisíc „krúžkujúcich“ občanov, je veľmi otázne, či vôbec majú základné vedomosti o tom, čo demokracia je.

Týmto aktivistom je tiež treba pripomenúť, že uplynulé tri roky, keď podľahli triumfalizmu z ovládnutia Ministerstva životného prostredia SR, v plnej miere ukázali, že je im cudzia akákoľvek snaha hľadať dohody. Nevraživosť voči svojim názorovým oponentom, ktorú si zvolili ako svoju pracovnú metódu, sa nakoniec zákonite obrátila proti nim.

Stačí v tejto súvislosti spomenúť svojvôľu, s akou presadzovali zákony bez toho, aby prešli riadnym legislatívnym procesom. Ignorovanie celého radu pripomienok, ktoré vznášali ich partneri k tzv. reforme ochrany prírody, ktorá ignorovala aj schválené vládne dokumenty (prehodnotenie rozsahu a druhov chránených území, riešenie sporných otázok rokovaním zo všetkými zainteresovanými, vypracovanie jednotného zákona o lesoch a ochrane prírody).

Táto reforma nedokázala ani jasne deklarovať rozsah a ciele ochrany prírody nehovoriac už o takej, v demokracii bežnej zásade, že všade tam, kde ochrana prírody spôsobí ujmu na majetku občanov, je bez prieťahov kompenzovaná na základe jasných a vymáhateľných zmluvných vzťahov.

Vyvrcholením ignorovania názorov oponentov bola tzv. zonácia Národného parku Veľká Fatra, ktorá sa stala ukážkovým príkladom toho, ako postaviť proti ochranárom samosprávy, vlastníkov lesov, poľnohospodárov a ostatných vidiečanov a tým vlastne celý proces odsúdiť na neúspech.   

Je to dôsledok toho, že orgány štátu, zodpovedné za ochranu prírody nepočúvali žiadnu, ani konštruktívne myslenú kritiku. Všetko brali ako útok a ubližovanie a všetkých, ktorí ich kritizovali, sa nerozpakovali označovať za dezolátov a dokonca za fašistov! Tento spôsob „demokracie“ podľa predstáv Jána Budaja  a spol.  ochranárskym združeniam nebol na prekážku?

Aj preto je ich ubezpečovanie o tom, že sú otvorení pre konštruktívny dialóg a spoluprácu pri hľadaní riešení čírym pokrytectvom, pretože ich ubezpečovanie evokuje otázku: Kde ste boli, vážení páni a dámy uplynulé tri roky, keď sa ústredný orgán štátnej správy ochrany životného prostredia pod vašim ideovým dozorom snažil vyriešiť ochranu prírody raz a navždy silou aj za cenu totálnej devastácie vzťahov na našom vidieku a majetku jeho obyvateľov spojenou s politickou a ľudskou diskreditáciou ich predstaviteľov? Našli títo ľudia, ktorí demokraticky a legálne bojovali za svoje práva, zastanie aspoň u jediného z vás?

Nenašli, ale aj napriek tomu je nutné konštatovať, že dialóg a spolupráca sú nutné a nevyhnutné preto, že ústavou zaručené právo vlastniť a nerušene užívať majetok a právo na zdravé životné prostredie sú rovnocenné a podľa stanoviska ústavných právnikov nemožno uplatňovať ani jedno na úkor druhého. Aj preto tu silové riešenia nemajú opodstatnenie a iba dialóg a kompromis sú cestou do budúcnosti.

Bez ohľadu na to, ako dopadnú politické dohody o zostavení vlády (v čase písania tohto článku ešte neboli známe) a bez vymedzovania sa voči akejkoľvek osobe je nutné uviesť, že najpreferovanejšou kvalifikáciou nového ministra životného prostredia by mal byť jeho rešpekt k tomuto dialógu a rešpekt k všetkým, ktorí majú dôvod a snahu ho viesť.

Želám nám všetkým spoločne takéhoto ministra.

Juraj Vanko, Únia regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska