Glosa: Jedno oko mi plače a druhé sa smeje

Pre mnohých sú veľkou neznámou naše národné parky, kde je PBHL povinné hospodárenie. Z celkového množstva by sa tu mala realizovať takmer polovica plochy. Lenže jeden a možno aj dva roky sú v národných parkoch už stratené pre mizernú intenzitu odoberania prírastku a finančné dokrmovanie správ národných parkov. Pomohlo by viac, ak by národné parky boli hodené do vody a museli ekonomicky  plávať, čo predpokladám sa aj stane. V národných parkoch sa za 6 rokov asi neprejde celá plocha výchovných a obnovných ťažieb plánovaná na 10 rokov.  

Ťažko predpokladať, či motivácia uvedená v Národnom lesníckom programe pritiahne neštátnych vlastníkov lesa tak masívne, ako sa predpokladá. Ako teda vnímať zámer prejsť zo 4% cca 90 000 ha na 25%  t. j. 500 000 ha? Nuž rozporuplne - jedno oko plače a druhé sa smeje. 

Teší a smeje sa oko, že v prvých dvoch strategických cieľoch nachádzame správnu cestu, riešime adaptačné opatrenia a PBHL. Konkrétne: ,,Pestovanie prírode blízkych, t.j. zmiešaných a trvalo rôznovekých) lesov pôvodných drevín má potenciál zmierňovať zmenu klímy lepšou sekvestráciou uhlíka, formovať lesy schopné lepšie odolávať zmene klímy, a obnovovať sa po narušení.

V súčasnosti sa PBHL uskutočňuje na približne 4 % výmery lesov Slovenska. Ambíciou je do roku 2030 naplniť cieľ „Koncepcie prírode blízkeho hospodárenia v lesoch Slovenska“ (MPRV SR, 2019), a zvýšiť výmeru PBHL na 25 % plochy lesov Slovenska, t.j. na približne 500 tis. ha“. To je všetko pekné, ale ambícia = veľkorysý plán.  

Každému, kto sa len trochu vyzná je jasné, že nemáme inú šancu či možnosť nájsť riešenia ako splniť už podpísané záväzky voči EÚ s viazaním CO₂ inde a jednoduchšie ako cez PBHL. Navyše potrebujeme viazať vodu a pribrzdiť rozpad lesov. Ak neznížime opakovaných a dlhodobých 60% náhodnej ťažby ohrozíme udržateľnosť hospodárenia v lesoch a výrazne oslabíme ich funkčné účinky. Ako keby sme si neuvedomovali, že prenesieme väčšie bremeno na naše deti a vnukov.

Oko, ktoré je smutné a plače vníma, že tých 25% chceme iba rozpracovať. Lenže to je málo, my potrebujeme viac. Potrebujeme mať funkčné účinky z prebudovávaných lesov. Čas má nesmiernu cenu. My sme ho stratili a premárnili dve lesnícke generácie.

Písal sa rok 1956 keď sa na Sliači stretli významné osobnosti lesníctva v Európe. Zanechali nám posolstvo, presadzovať jemnejšie a vo vhodných porastoch výberkové hospodárenie. Žiaľ, nenašlo to u nás pochopenie. V Slovinsku áno a teraz nemajú tak výrazné problémy ako my. 

Písal sa rok 1989, vznikla organizácia Pro Silva Európa a Slovensko bolo zakladajúcim členom. Do vienka si dala prírode blízke hospodárenie, využívanie prírodných procesov. Ubehlo 34 rokov a celá generácia lesníkov dokázala iba začať prebudovať porasty. V pohľade na tie celé premárnené decénia sú výsledkom našej práce 4% lesov s PBHL a to je na zaplakanie málo.

Dušan Mikuš