Fejtón: Zaplaťte (aj) lesníkom, aby nepracovali

Podarilo sa mi zatiaľ úspešne (zdravotne) ustáť COVID 19, zistiť, že vedľa mňa už ticho sedí hospodárska kríza, ale že mám zasa možnosť sa slobodne nadýchnuť a ísť cestou čistou a priamou. Výborne. Nikde však neregistrujem, okrem toho, že sa mi opäť raz niekto chce pozerať priamo do očí, že by sa šlo, či vôbec chcelo nad rámec obligatórnych sľubov a ubezpečovaní, riešiť v tejto zložitej situácii otázku zamestnanosti aj nás lesníkov (teda aj mňa), tým aj dodávateľov prác v lesníctve, spracovateľov dreva a všetkých, niečím napojených na lesníctvo, vrátane rodín týchto ľudí.

Naopak, pri problematike pôdohodpodárstva počuť okrem roztržiek v agrosektore a nesprávnom smere rastlinnej výroby, najmä o zonáciách chránených území, o národných parkoch, o potrebe zachraňovať, brániť, nepovoľovať, vynímať, vyberať a zaberať všetko, čo inak v už očakávanom apokalyptickom a neodvratnom procese navždy stratíme. Naprieč celou našou spoločnosťou (najskôr ako vďačná, zástupná téma) rezonujú a dominujú všade prítomné myšlienky, informácie a pobádania k ochrane životného prostredia, prírody, o budúcom ďalšom a nevyhnutnom vyčleňovaní obrovských sanačných prostriedkov na odvrátenie ekologických katastrof, o balíkoch „zelených“ peňazí a strategických záchranných programoch za horizont vnímania, o záhadnej, nebezpečnej pani uhlíkovej stope (v čase neustále sa hojdajúcej varovnej, ekonomickej hospodárskej výkonnosti viac, ako žiadúce). Ušľachtilé ciele, keby boli vecne nedeformované.

A kde sme tu my? Lesníci? Živí ľudia. Súčasť spoločnosti. Absolútne v zmysle „Product of Slovakia“. Dnes skutočný, prítomný a neprehliadnuteľný kolaps zdravotného stavu ihličnatých lesov a nielen v Európe, sa v ostatných krajinách rieši na úrovni vlád, dávajú sa pokyny pre skutočne rýchle, adresné a účelové kumulovanie a míňanie prostriedkov (iba v Čechách  10 miliárd korún), vyčlenených  na ich záchranu, revitalizáciu a odškodňovanie obrovských hospodárskych strát vlastníkom lesov. A u nás? Bez komentára (národ nakŕmime srdcervúcimi fotkami pňov, ako najvyššieho možného štádia zničenia prírody, zbytok na dôvažok necháme úplne vyschnúť, možno vypálime, počkáme, kým trpezlivá príroda pošle vtáčiky so semienkami, veveričky, ktoré zo súcitu nepožerú všetky svoje zásoby, kým ďalšie semienka neprinesú na topánkach aktivisti, turisti (?), kým vetrík nedokotúľa a neprifúka ďalšie. Počkáme, my sme trpezliví. Len si prichystajme veľmi hrubé kalendáre.

V čom teda lesníci robíme chybu? Prečo sa nevieme pohnúť dopredu? Prečo klesáme na spoločenskom rebríčku a dnes i na duchu? Prečo sme tlačení do úplného kúta záujmu? Prečo sa hrbíme a mlčky znášame nezáujem, či dokonca nadávky a posmech? Pretože sme celé desiatky rokov dlhodobo izolovaní a konzervovaní v ťažkých, dnes už mestskému typu bezzemkového záchrancu sveta neznámych a pre väčšinu modernej spoločnosti „zastaralých“ pracovných podmienkach. Lebo nepotrebujeme na každý strom či v každom pribíjať svoje menovky, vizitky, nevyrábame po každom dni strhujúce virálne videá. Neotŕčame dnes a denne ruky na ďalšie a ďalšie dotácie a granty. 

Lebo nie sme pripravení obratom plniť aktuálne spoločenské objednávky a máme proti sebe toho najzákernejšieho nepriateľa (nie prírodu, ani hmyz) chamtivého a vypočítavého človeka! Novodobí scenáristi a režiséri v snahe o „kasový trhák“ obľúbeného boja dobra so zlom, vytvorili v prostredí krásnej, slovenskej prírody ľúbivú postavu fiktívneho kladného hrdinu – záchrancu a tým dopredu odsúdili lesníka do úlohy toho zlého. Dobrovoľným a takmer bezodným producentom dnes verejnosťou ospevovaného filmu sa za masívnej europodpory nakoniec stáva sám štát. Dôsledky (zatiaľ) nikoho nezaujímajú.

Tak teda, čo a prečo chcem robiť. Mám dve, dnes už dospelé dcéry a ako správny rodič, snažil som sa ich vychovať v duchu slušnosti, úcty, pracovitosti a zdravého rozumu. Aby si okrem môjho zdvihnutého obočia pamätali aj pár dobrých „otcovských“ rád. Jednou z nich bolo i odporúčanie, nesnažiť sa za každú cenu a iba z pohodlnosti učiť na vlastných chybách (pokiaľ nie sú v danom probléme prvé), ale naopak, poučiť na chybách tých, čo tou cestou už išli pred nimi. Pre čo to tu spomínam? Lebo vlastné chyby zostávajú v pamäti najdlhšie a sú vždy tie najdrahšie!

Po tom, ako sme úspešne zvládli základné potreby bývania, obživy a rastu životnej úrovne, veľmi rýchlo sme si (s dokonale načasovanou amnéziou) našli cestu i formu pre spoločenskú obhajobu zmyslu svojej práce, či existencie. Ochrana, záchrana, pomoc niečomu pred niečím je dnes všeobecne žiadaná a vo vyspelých krajinách i atraktívna. Nevadí, že pôvodná myšlienka má skutočne hlboký význam, lebo na svete je takýchto výziev ešte stále veľmi veľa (vrelo odporúčam sledovať úžasné dokumenty, natočené skutočným znalcom života, mimoriadne citlivým a vnímavým človekom, fotografom, Yann Arthus-Bertrandom, pod názvom „Planéta Zem“).

No vždy je poruke možnosť ju „transformovať“ do vlastných, lokálnych potrieb a oblastí. Veď, kto by nechcel byť záchrancom, či rovno dobre plateným a nedotknuteľným strážcom krehkej rovnováhy na Zemi? A tu je začiatok a jadro celého problému s lesníkom a lesníctvom u nás (a nie len u nás). Niekto veľmi rýchlo pochopil, že dôležitosť ochrany životného prostredia bude iba narastať, nie však geometricky a donekonečna. Skutočné negatíva minulých hospodárskych období budú skôr či neskôr postupne odstránené, nové hrozby budú už v zárodku riešiť výkonné robotické systémy a už nebude také ľahké vymyslieť kam a čo vo vyspelom svete „vo veľkom“ zachraňovať! Nuž, opäť les volá.

Riešenie vzájomných konfliktných situácii medzi rezortom lesného hospodárstva a teda vlastníkom majetku štátu a rezortom životného prostredia, vlastníkom rôznorodých myšlienok (delegovaných cestou štátnej ochrany prírody), tvrdo zafixovaných nadradenou ochranárskou legislatívou, je dokonale uzavretý kruh. Niet z neho úniku, niet v ňom víťazov, niet obojstranne akceptovateľných výsledkov. Bezvýchodiskové, nekonečné dokazovanie si, kto, kedy a kde je silnejší, kto na koho nájde viac negatív, kto je zárukou pravdy, istoty a úspechu a kto je teda pre spoločnosť potrebnejší. To všetko za trvalého otravovania a povolávania unaveného a pomalého euroarbitra.

Chudobným výsledkom sú potom opakované odporúčania sadnúť si ku spoločnému (okrúhlemu) stolu a hľadať riešenia. Osobne sa zakaždým prichytávam pri myšlienke, ako si mám sadnúť za jeden stôl s niekým, kto mi (po vzore iných) vstúpil na pozemok, vytvoril si tam zázemie, vykolíkoval si časť mojej záhrady, zmenil moje potreby a úlohy, či úplne zakázal niečo robiť, má v rohu pozemku (mojom rohu) nachystané ďalšie a ďalšie kolíkovacie súpravy, pripravené na ďalšie obmedzenia a požiadavky, ešte na mňa opovržlivo pozerá, aby sme sa teda v pokoji a s rozvahou dohodli, že je treba „ pre vyššie ciele“ zlegalizovať a odčleniť to „jeho“ nové pôsobisko od toho môjho!

Vyzerá to na ťažko riešiteľný problém. No určite nie je neriešiteľný! Toto je problém ľudí, nie prírody! Prichodí mi, že úspech ortodoxných ekoaktivistov a lesoochranársky orientovaných mimovládnych organizácií je už od základu v tvrdo účelovej a zištnej (ziskutvornej) réžii, ideologicky založený na troch dôležitých princípoch: hypotéza, fikcia a emócia. Hypoteticky predpokladáme (lebo zatiaľ ešte stále všetko máme), kde môže nastať nevratný ekologický zločin, kde nám teda niečo vyhynie, či zanikne (na poľnohospodársku pôdu nemyslite, tej sa to zatiaľ, chvalabohu netýka).

Následne vytvoríme o tejto hrozbe fiktívne, „dôveryhodné“, no  principiálne neoveriteľné informácie (vo voľnej prírode nikdy nič nespočítať, iba odhadnete a o ten „správny“ odhad práve ide), potvrdzujúce, že sa „to“ blíži a pre dôraz na vážnosť situácie, emotívne vstúpime na mediálny trh s dramatickými prejavmi „teraz alebo nikdy“, pričom neustále zahlcujeme (drahý) informačný priestor virálnymi videami a kŕmime a kŕmime po hrozbách bažiaceho, vlastný názor nemajúceho, naivného ekokonzumenta. Dokonalé. My lesníci, na to peniaze ani čas ani priestor a ani žalúdok nemáme.

Mám jednoduchý, takmer zmysluplný (bohužiaľ zbytočne iracionálny), no dovolím si tvrdiť, pre štát, spoločnosť i preťažený eurorozpočet najlacnejší a pre mňa samého atraktívny návrh. PLAŤME LESNÍKOM, ABY NEPRACOVALI! V „pilotnom režime“ aspoň štátnym. Nie, že by som to nedoprial i neštátnym kolegom, ale oni si ešte udržiavajú väčší odstup od novodobých ekoochranárov (nie sú ich primárnym cieľom) a tiež zdravý rozum,  no a asi ešte občas bude i potrebné drevo. Hlúposť? To predsa určite nie! Nuž premýšľajme. Máme tu spoločnosť, ktorá neprehliadnuteľne volá po ochrane prírody = lesa (nešťastní poľnohospodári zas bez záujmu, zatiaľ).

Spoločnosť, ktorá žiada urobiť rázne kroky k ochrane prírody, biotopov, živočíchov a rastlín. Kvôli komu? Kvôli poľnohospodárom? Nie. Kvôli lesníkom a ich drastickému a devastačnému spôsobu hospodárenia. Prečo teda stále riešiť a liečiť dôsledky (ak neochvejne vieme, kto ich spôsobuje)? Prečo jedných nechať stále devastovať, aby druhí museli stále napravovať a zachraňovať? Vyriešme teda primárnu príčinu a spustime lavínu efektívnosti, pozitívnosti a spokojnosti. O úsporách minimálne v desiatkach až stovkách miliónov eur ani nehovorím (na rozpočtové kapitoly MŽP pre oblasť ochrany prírody a krajiny, vrátane medializácie týchto potrieb, si pripravte poriadne široké kalkulačky).

Zakážme teda lesníkom doterajší spôsob obhospodarovania lesa, urobme z nich ochrancov prírody (veď oni nimi celú dobu skutočne sú) a teda správcov ekomajetku štátu! Čo z toho budeme mať? Veľa, veľmi veľa! Keďže odpadne prvotná príčina paniky nad živoriacou prírodou, skončí lesník devastátor, teda i podstata štátnej ochrany prírody (personálne, technické zabezpečenie), začne lesník ochranár. Tu predsa nebude čo zachraňovať, lebo v obrovskom, neatakovanom biotope, v jednom (možno i dvoch-troch) rozsiahlom národnom parku, samozrejme bezzásahovom, ktorý je  ideálny a optimálny pre všetko živé, nebude treba analyzovať, inventarizovať, vymýšľať, prejednávať a platiť za návrhy nijakých zonácií, krvopotne ich schvaľovať.

Nebude treba čerpať obrovské prostriedky na monitorovanie, odchovávanie, karantenizovanie, doliečovanie či premiestňovanie živočíchov, nebude potrebné čerpať rozsiahle granty na kroky ku záchranám čohokoľvek, nebude potrebný obrovský technický a hlavne finančný základ pre mnohoraké analýzy, štúdie a výskumy prežitia v zmenených podmienkach, nebude treba nákladný a časovo obmedzený systém sledovania živočíchov (ľudí), nebude potreba čerpať prostriedky na propagáciu potrieb vytvárania chránených území, nebude potrebné vyhlasovať zbierky na záchranu stromov, nebude potreba budovať odchovne „vzácnych“ druhov a vynakladať prostriedky na ich rozširovanie do potrebných lokalít, nebude treba organizovať a drahými prostriedkami (autá, zbrane, vysielače, prijímače, gps, tablety, plašiče, atď atď.) po vzore zahraničných národných parkov  náborovať z radov ochranárov novodobých „rangerov“ a nákladne vybavovať tieto zásahové teamy - na „ochranu občanov“ pred nepotrebne premnoženými veľkými šelmami (paradoxne pred ich vlastným omylom jednodruhovej ochrany). A tak ďalej.

Celá potrebná infraštruktúra predsa už dlhodobo existuje, majú ju LESY Slovenskej republiky, štátny podnik (budovy, autá, odborný personál a veľa potrebného technického vybavenia). Lesníci všetky úlohy ochrany prírody bez problémov a s nadšením im vlastným zvládnu, vrátane neodmysliteľných vizualizácií úspechov ochrany fauny a flóry, a to najdôležitejšie, oveľa lacnejšie, za obyčajný pravidelný plat, bez potrieb honorárov, či akýchkoľvek doplnkových doplatkov, platenia drahých štúdií, či grantov. Ba naopak, ako pridanú hodnotu prinesú do kasy peniaze za študijné doprovody, školské výlety, turistické sprievody, rozvážanie ekonadšencov režijnými záprahmi, za informačné a vzdelávacie ukážky, za knižné publikácie, za reálne a pravdivé ekofilmy, fotografie atď.

Štát bude odbremenený od udržiavania a financovania časti  rozsiahleho aparátu ochranárov, nebudú žiadne požiadavky na ďalšie a ďalšie dofinancovávanie potrieb ochrany prírody (lesa). Odpadne časť administratívne rozsiahleho a vecne i časovo náročného stupňa štátnej kontroly (ešte nik nevymyslel spôsob bezhlučného spílenia stromu, a občan – ochranár nespí). Ekoaktivisti sa budú môcť pokojne pobrať do svojich zrubových domovov, môžu pokojne a spoločne zdieľať všetky pozitíva ochrany prírody a krajiny, nemusia sa strhávať zo sna, ani neustále trápiť hláseniami  a spätne požiadavkami už tak unaveného euroúradníka. Nebudú prehodnocovania účelnosti a efektívnosti použitia ekoprostriedkov, výhrady a výstrahy. Nebudú viazané a následne náročne odobrované obrovské prostriedky na záchranu žiadneho živého tvora na Slovensku.

Ekologicky, citlivo a finančne najefektívnejšie vyriešime predsa polovicu územia lesov Slovenska, čo by malo postačovať. Veď to celý čas chceme, či nie? Po tomto stave predsa tak nástojčivo prahne úzka suita ekológii a aktivizmu „oddaných“ ľudí a s nimi i naša vnímavá spoločnosť. Poďme tomu v ústrety a odstráňme ich vnútorný „odborný“ rozpor, nedovoliť lesníkom devastovať prírodu. Budeme mať spokojnú spoločnosť, spokojných, relaxujúcich ochranárov, ekoaktivistov, ekomimovládky, veľmi spokojných a za doterajšiu ťažkú prácu odmenených a stále zamestnaných lesníkov (a teda aj mňa) a zaručene nepotrebný okrúhly stôl. Pán minister životného prostredia bude nadšený, výrazne ušetrí, presunie na vážne a neodkladné envirozáťaže, odpadne mu dobre nainfikovaná nočná mora z devastujúceho lesa a pán minister pôdohospodárstva bude tiež viac než spokojný, lebo citlivejšie a prírode bližšie to už nejde.

Drevo? To, pokiaľ ho vôbec treba, z jednej časti dodá neštátny sektor, zbytok môže štát dokúpiť za ušetrené finančné prostriedky na ochranu prírody a záchranu jej ohrozených druhov. Hlúpy nezmysel? Prečo? Lebo sa v skutočnosti nejedná o reálnu ochranu prírody, ale o možnosť čerpania obrovských finančných prostriedkov, o postavenie, moc, prácu snov, vplyv, slávu a výhody z toho plynúce pre pár dobre organizovaných jedincov? Presvedčíme sa? Isto nie, na to nie je dôvod ani „potrebné peniaze“ na vratnú mediálnu zmenu spoločensko-lobistickej klímy (pokiaľ by to spoločnosť neurobila sama). V úplnej nahote by sa ukázala podstata na slovenský spôsob vytvorenej ilúzie dokonalého kladného hrdinu, jeho dôležitého a nenahraditeľného poslania a skutočná hodnota na honoráre a kulisy najdrahšieho, romantického filmu.

Možno si ešte niektorí z minulosti pamätajú na principiálne obdobný, no na tú dobu oveľa lacnejší „projekt“. Významný automobilový športovec prišiel s ideou, že je nevyhnutné, zabezpečiť bezpečnosť a záchranu zdravia a majetku účastníkom cestnej. Rozumné a veľmi žiadúce. Verejnosť nadšená. Projekt, okrem toho, že primárne plne spĺňal predstavy a potreby otca myšlienky, mal drobný nedostatok. Bolo potrebné vybudovať celoslovenskú sieť záchranných staníc s kompletným vybavením a personálom. No najskôr niekto rozumný (vtedy) prišiel na to, že základ na zabezpečovanie dôležitej služby pre občana a spoločnosť predsa štát má. Hasičské záchranné zbory s budovami, technikou a personálom... Stále hlúpy nápad? Hej, viem, Hollywood, sledovanosť, voličská základňa, investované peniaze, očakávané peniaze, výhody, moc, sláva, výhody pre spriaznené osoby a firmy, práca snov. No čo už.

Fajka mi dohorela a okuliare znovu spadli z čela na nos. Stojím zas na zemi. Nie, nemám záujem otvárať teóriu chaosu, ani byť nositeľom poplašných správ, i keď si myslím, že je najvyšší čas. Chcem len priviesť k premýšľaniu a hľadaniu rozumu tam, kde sa ešte stále nosia ružové okuliare, tvrdo narazené manipulátormi tejto spoločnosti. Na zeleno-ružovo premaľovaný slovenský vlak, s dôkladne, nepriehľadne prelepenými oknami všakovakými iluzórnymi a emotívnymi, no hlavne zavádzajúcimi  heslami, sa obrovskou rýchlosťou rúti ku nepotrebnému, nezmyselnému a extrémne drahému „zelenému“ experimentu, len aby definitívne uspokojil obrovskú túžbu po peniazoch, moci a sláve tak malej, skutočne mrňavej skupinke zištných krajinotvorcov.

Najskôr neexistuje žiaden manipulátor, ktorý by v čase akejkoľvek vážnej, rozsiahlej epidémie, či dokonca pandémie alebo inej vážnej,  mimoriadnej a neočakávanej situácie, pre svoje účely zneužíval fotografie prázdnych krabíc od liekov, použitých ihiel či zdravotného materiálu. Ktorý by ku fotkám voľných postelí dopisoval stupídne komentáre o vymierajúcom obyvateľstve. Ktorý by fotkami pacientov, ležiacich aj na chodbách, urážal unavených lekárov ich chamtivosťou za peniazmi od poisťovní. Ktorý by nabádal k uzatvoreniu časti nemocníc a nechaniu chorých na „prírodu“.  Ani slovo absurdné nie je na mieste. A vidíte, lesy a lesníci takýchto majú a spoločnosť im stále tlieska.

Čo ešte bude použité na zabránenie krajine prestať snívať a začať rozumne premýšľať? Čo treba urobiť, aby sme si uvedomili, že škody už sú a budú ešte väčšie, dávno presahujúce dnes túžobne očakávané prostriedky na záchranu a obnovu hospodárstva...?

Ing. Roman Heleš