Fejtón: Divočina alebo prečo sa slovenský vidiek zmenšiť o desať percent nikomu nepodarí
- Zverejnené v Aktuálne
- Pridať nový komentár
Na sociálnej sieti jeden známy aktivista skonštatoval, že po tom, ako sa podarilo dosiahnuť celoročnú ochranu vlka dravého, treba sa pustiť do presadenia divočiny na desiatich percentách územia Slovenska. Niektorí ekoaktivisti si skrátka zobrali pred niekoľkými rokmi do hlavy, že desatina Slovenska bude nedotknutá, divoká a hotovo.
„Ako v každej ideológii v histórii ľudstva, aj týmto ľuďom sa podarilo nájsť v našej spoločnosti vnútorného nepriateľa. Podľa nich sú nimi vlastníci lesov a lesníci, ktorí nielenže drancujú lesy a kradnú drevo, ale už môžu pomaly aj za vetrové a lykožrútové kalamity a dôsledky klimatickej zmeny. Ochrancovia prírody a aktivisti sú podľa osvedčeného scenára akože tí dobrí, ktorí naše lesy a spoločnosť pred zlými lesnými hospodármi ochránia. Zašli tak ďaleko, že teraz si myslia, že majú vyhrané a môžu si robiť ďalej, čo chcú.“
„A nemôžu? Veď im zobú z ruky politici, koaliční aj tí opoziční, zákonodarcovia, novinári i štátni úradníci. V médiách a na sociálnych sieťach si môžu hovoriť, čo sa im zachce. Každý im ide po ruke. Niekedy aj zo strachu. Ako nedávno hasiči, horská služba a inšpektorát bezpečnosti práce v spore lesníkov a ochranárov o odstránenie suchých stromov v blízkosti frekventovaného turistického chodníka. Zabudli na odbornosť, len aby sa do nich nepustili médiá a aktivisti na sociálnych sieťach. Nikomu sa nechce močiť proti vetru a ťahať sa za prsty s tými, ktorí sa stávajú novými pánmi Slovenska. Veď ochranári a ekologickí aktivisti už pomaly budú rozhodovať o všetkom, čo sa u nás môže a nemôže. A to sa vôbec netýka iba lesov.“
„Máš pravdu, správajú sa, akoby ich už nemohlo nič zastaviť. A treba uznať, že stratégiu, ktorú doteraz neohrozene realizovali, majú veľmi dobre nastavenú. Najskôr získať kontrolu nad dostatočne veľkou výmerou lesov. Potom dostať adekvátny objem z pripravených dotácií z eurofondov na spravovanie územia. A zároveň realizovať za tieto peniaze dostatok mäkkých projektov na to, aby mala spoločnosť pocit, že chránia prírodu. Klobúk dole, šikovne vymyslené – hektáre, dotácie, projekty.“
„Naznačuješ tým minulým časom, že už narazila kosa na kameň?“
„Ak ešte celkom nenarazila, tak určite narazí. Veď už nežijeme v totalite, ani v žiadnom ideologickom
-izme, ale v slobodnej, demokratickej krajine. Jasné, čo je to tridsať rokov od nežnej revolúcie, veľmi krátky čas. Nový politický a spoločenský systém je tu stále ešte v plienkach. Ani nie tak v legislatíve, ako skôr v myslení ľudí. Ešte sme sa nenaučili žiť v demokracii, zodpovedne uplatňovať svoje práva, vrátane volebného. Pokiaľ sa to nenaučíme, tak stále tu budeme žiť v divočine, ale v inej, o akej snívajú ochranári.“
„Hovoriš, akoby o nej mohli iba snívať, ale oni to predsa myslia s tými desiatimi percentami bezzásahu, samovývoja a ničnerobenia smrteľne vážne!“
„Lesníkov síce už vo verejnej mienke prevalcovali, ale sú tu ešte vlastníci a užívatelia lesov, samosprávy, vidiečania, poľovníci, živnostníci, spracovatelia dreva, poľnohospodári, chovatelia a pestovatelia, ktorí chcú v horských a podhorských oblastiach žiť a pracovať ako všade inde. Založiť si rodiny, slušne bývať, vychovávať deti a mať pred sebou rovnakú budúcnosť, ako majú obyvatelia veľkých miest. Sú doma v regiónoch, z ktorých chcú ochranári urobiť divočinu. A to už je samo o sebe poriadna divočina, keď si ochranári myslia, že dosiahnu to svoje na úkor vidiečanov - o nich bez nich.“
„Ale veď s nimi komunikujú.“
„Iste, formálne áno. Fakticky sa iba raz postavil ich politický predstaviteľ tvárou v tvár na verejnom zhromaždení obyvateľom Gemera, aby im vysvetlil ochranárske zámery na Muránskej planine a všetci vieme, ako to dopadlo. Nepresvedčil miestnych ľudí a znervóznel z ich reakcií natoľko, že na nich zapôsobil arogantne. A na takéto správanie sú Slováci obzvlášť citliví.“
„Takže čo? Bude alebo nebude desať percent Slovenska divočinou?“
„Nemyslím. Aj politici už začínajú chápať to, čo už došlo ľuďom z obcí a malých miest vo viacerých regiónoch. Preto sa slovenský vidiek proti vôli ľudí, ktorí tam žijú a je to ich domov, o desať percent zmenšiť nikomu nepodarí.“
Jozef Marko