Fejtón: Divočina alebo prečo sa slovenský vidiek zmenšiť o desať percent nikomu nepodarí

„Ako v každej ideológii v histórii ľudstva, aj týmto ľuďom sa podarilo nájsť v našej spoločnosti vnútorného nepriateľa. Podľa nich sú nimi vlastníci lesov a lesníci, ktorí nielenže drancujú lesy a kradnú drevo, ale už môžu pomaly aj za vetrové a lykožrútové kalamity a dôsledky klimatickej zmeny. Ochrancovia prírody a aktivisti sú podľa osvedčeného scenára akože tí dobrí, ktorí naše lesy a spoločnosť pred zlými lesnými hospodármi ochránia. Zašli tak ďaleko, že teraz si myslia, že majú vyhrané a môžu si robiť ďalej, čo chcú.“  

„A nemôžu? Veď im zobú z ruky politici, koaliční aj tí opoziční, zákonodarcovia, novinári i štátni úradníci. V médiách a na sociálnych sieťach si môžu hovoriť, čo sa im zachce. Každý im ide po ruke. Niekedy aj zo strachu. Ako nedávno hasiči, horská služba a inšpektorát bezpečnosti práce v spore lesníkov a ochranárov o odstránenie suchých stromov v blízkosti frekventovaného turistického chodníka. Zabudli na odbornosť, len aby sa do nich nepustili médiá a aktivisti na sociálnych sieťach. Nikomu sa nechce močiť proti vetru a ťahať sa za prsty s tými, ktorí sa stávajú novými pánmi Slovenska. Veď ochranári a ekologickí aktivisti už pomaly budú rozhodovať o všetkom, čo sa u nás môže a nemôže. A to sa vôbec netýka iba lesov.“

„Máš pravdu, správajú sa, akoby ich už nemohlo nič zastaviť. A treba uznať, že stratégiu, ktorú doteraz neohrozene realizovali, majú veľmi dobre nastavenú. Najskôr získať kontrolu nad dostatočne veľkou výmerou lesov. Potom dostať adekvátny objem z pripravených dotácií z eurofondov na spravovanie územia. A zároveň realizovať za tieto peniaze dostatok mäkkých projektov na to, aby mala spoločnosť pocit, že chránia prírodu. Klobúk dole, šikovne vymyslené – hektáre, dotácie, projekty.“

„Naznačuješ tým minulým časom, že už narazila kosa na kameň?“

„Ak ešte celkom nenarazila, tak určite narazí. Veď už nežijeme v totalite, ani v žiadnom ideologickom
-izme, ale v slobodnej, demokratickej krajine. Jasné, čo je to tridsať rokov od nežnej revolúcie, veľmi krátky čas. Nový politický a spoločenský systém je tu stále ešte v plienkach. Ani nie tak v legislatíve, ako skôr v myslení ľudí. Ešte sme sa nenaučili žiť v demokracii, zodpovedne uplatňovať svoje práva, vrátane volebného. Pokiaľ sa to nenaučíme, tak stále tu budeme žiť v divočine, ale v inej, o akej snívajú ochranári.“

„Hovoriš, akoby o nej mohli iba snívať, ale oni to predsa myslia s tými desiatimi percentami bezzásahu, samovývoja a ničnerobenia smrteľne vážne!“

„Lesníkov síce už vo verejnej mienke prevalcovali, ale sú tu ešte vlastníci a užívatelia lesov, samosprávy, vidiečania, poľovníci, živnostníci, spracovatelia dreva, poľnohospodári, chovatelia a pestovatelia, ktorí chcú v horských a podhorských oblastiach žiť a pracovať ako všade inde. Založiť si rodiny, slušne bývať, vychovávať deti a mať pred sebou rovnakú budúcnosť, ako majú obyvatelia veľkých miest. Sú doma v regiónoch, z ktorých chcú ochranári urobiť divočinu. A to už je samo o sebe poriadna divočina, keď si ochranári myslia, že dosiahnu to svoje na úkor vidiečanov - o nich bez nich.“

„Ale veď s nimi komunikujú.“

„Iste, formálne áno. Fakticky sa iba raz postavil ich politický predstaviteľ tvárou v tvár na verejnom zhromaždení obyvateľom Gemera, aby im vysvetlil ochranárske zámery na Muránskej planine a všetci vieme, ako to dopadlo. Nepresvedčil miestnych ľudí a znervóznel z ich reakcií natoľko, že na nich zapôsobil arogantne. A na takéto správanie sú Slováci obzvlášť citliví.“

„Takže čo? Bude alebo nebude desať percent Slovenska divočinou?“

„Nemyslím. Aj politici už začínajú chápať to, čo už došlo ľuďom z obcí a malých miest vo viacerých regiónoch. Preto sa slovenský vidiek proti vôli ľudí, ktorí tam žijú a je to ich domov, o desať percent zmenšiť nikomu nepodarí.“

Jozef Marko