Ďalšia hromadná pripomienka k návrhu zákona o ochrane prírody a krajiny: Požiadavka odbornej diskusie všetkých dotknutých nárokových skupín

Zásadná pripomienka obsahuje požiadavku na predkladateľov o stiahnutie Návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony z rokovania pléna Národnej rady Slovenskej republiky a iniciovať a podieľať sa na príprave vládnej novely zákona, ktorá bude zohľadňovať Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky na roky 2021 -2024 komplexne, nielen v jednom bode a tiež bude v súlade s vyhlásením predsedu Vlády SR o „odbornej diskusii všetkých dotknutých nárokových skupín“.

V odôvodnení je napísané:

Obyvatelia Slovenskej republiky, ktorí sa pripájajú k tejto hromadnej pripomienke, plne rešpektujú potrebu ochrany prírody a krajiny, ale podporujú ju v takej miere, v takom rozsahu a takým spôsobom, ktorý nie je na úkor ľudí žijúcich v dotknutých oblastiach. Preto neodmietame riešenie tejto problematiky, ale žiadame, aby sa to dialo spôsobom, ktorý zaručuje Ústava Slovenskej republiky a aj medzinárodné záväzky Slovenskej republiky – Aarhuský dohovor – teda za účasti všetkých dotknutých skupín.

Verejne prezentované informácie, že skupina poslancov len realizuje cez poslaneckú zákonodarnú iniciatívu zámer Ministerstva životného prostredia SR, je neodôvodneným obchádzaním riadneho legislatívneho procesu na realizáciu zámeru vlády – vládny návrh novely zákona. Nikto tým nespochybňuje zákonodarnú moc poslancov Národnej rady SR, Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky na roky 2021 – 2024 by sa však malo prioritne zabezpečovať vládnymi novelami zákonov. Dôvod takéhoto postupu Ministerstva životného prostredia SR je zrejmý – úplne iný postup pri schvaľovaní predloženého návrhu zákona poslancami oproti vládnemu návrhu, najmä čo sa týka medzirezortného pripomienkového konania – pozri čl. 12a a 13 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky. Pri poslaneckom návrhu ide o zverejnenie návrhu, no bez reálnej možnosti odborne diskutovať o zverejnenom návrhu a o vznesených pripomienkach a bez akejkoľvek záruky, že sa z návrhu odstránia závažné nedostatky.     

V skutočnosti bude mať možnosť relevantne sa k návrhu vyjadriť a vzniesť k nemu formálne no nezaväzujúce stanovisko len vláda SR. Ministerstvo životného prostredia SR k návrhu pripojilo predkladaciu správu so svojím gestorským stanoviskom a zverejnilo pripomienkové konanie. Pripomienky, ktoré budú v tomto pripomienkovom konaní uplatnené, sa však nemusia nijako vyhodnocovať. Nemusí sa o nich diskutovať, nemusia byť predmetom žiadnych rozporových konaní. MŽP SR ich len zhrnie a nanajvýš doplní svoje gestorské stanovisko v predkladacej správe o vyjadrenie k niektorým pripomienkam, ak to uzná za vhodné. Celý návrh aj so súhrnom pripomienok sa následne predloží legislatívnej rade vlády, vláde, prípadne iným poradným orgánom vlády (napr. HSR), ak si návrh vyžiadajú. Vláda s návrhom vyjadrí súhlas alebo nesúhlas, no ten nemá žiadnu záväznosť. Poslancov, ktorí návrh predložili, nič z toho nezaväzuje, aby svoj návrh akokoľvek upravili. Poslanci môžu ignorovať tak nesúhlas vlády ako aj gestorské stanovisko príslušného ministerstva a samozrejme môžu úplne ignorovať aj množstvo pripomienok, ktoré budú k návrhu uplatnené.

Sme presvedčení o tom, že stanovisko predsedu vlády Slovenskej republiky by malo mať väčšiu váhu ako návrh jedného ministra. Na hodine otázok v Národnej rade Slovenskej republiky na interpeláciu poslanca M. Kollára vo veci prevodu správy lesov predseda vlády Eduard Heger uviedol, citujeme: „návrh riešenia optimálnej starostlivosti a správy lesov sa bude realizovať na základe vyhodnotenia komplexnej analýzy dopadov viacerých variantných riešení a odbornej diskusie všetkých dotknutých nárokových skupín“. Je preto neakceptovateľné, aby jeden člen vlády podnietil podanie poslaneckého návrhu novely zákona, ktorý je v príkrom rozpore so stanoviskom predsedu vlády Slovenskej republiky. Nie je vypracovaná žiadna komplexná analýza dopadov, žiadne variantné riešenia, neprebehla žiadna odborná diskusia všetkých nárokových skupín. Naopak, na verejných predstaveniach návrhu novely zákona v sídlach národných parkov bolo niekoľkokrát opakované, že je to politické rozhodnutie s dôrazom na to, že koalícia má parlamentnú väčšinu.

Opakujeme, že nikto nespochybňuje zákonodarnú moc poslancov Národnej rady SR, no oni sami by si mali uvedomiť, že ich moc pochádza z ľudu – voľbami. No ako je uvedené v Správe o účasti verejnosti na tvorbe právnych predpisov, ktorá je súčasťou dokumentov zverejnených v rámci MPK, citujeme: „Vzhľadom na skutočnosť, že ide o poslanecký návrh zákona, verejnosť sa na jeho príprave nepodieľala.“ Zvolením za poslanca národnej rady sa žiaden poslanec nestáva odborníkom na všetko a pokiaľ je presvedčený, že bez verejnosti, ktorú zastupuje, môže predkladať novely zákona na základe pokynu ministra vlády Slovenskej republiky bez ohľadu na názor verejnosti, tak si mandát poslanca vysvetľuje veľmi chybne. Ústava Slovenskej republiky je základná zákonná norma, ktorú musia dodržiavať všetci občania Slovenska. V jej Piatej hlave – Zákonodarná moc, Prvom oddiele – Národná rada Slovenskej republiky, článku 73 odsek 2 sa uvádza: „Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.“ Ako je uvedené vyššie, návrh novely pochádza z dielne ministra životného prostredia, no nemal by byť pre poslancov ničím záväzný, okrem svojho svedomia a presvedčenia. Keď politické rozhodnutie je viac ako odborné argumenty, delegovaná moc zlyháva.

Prijímanie zákonov postupom opísaným v bode č. 4 sa nedodržiava Aarhuský dohovor, ktorý je na Slovensku účinný od 6. marca 2006 oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 43/2006 Z .z. o prijatí Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Jeho obchádzaním sa porušujú základné práva občanov – účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia.

Deklarované napĺňanie Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2021 – 2024 (ďalej len PVV) je mimo logickú postupnosť napĺňania jednotlivých záväzkov. Predloženou novelou zákona o ochrane prírody a krajiny sa má zabezpečiť „jednotná správa chránených území pod Ministerstvom životného prostredia.“ Pritom opak je pravdou. Podiel štátnych pozemkov v jednotlivých národných parkoch je od 11 % po maximálne 79 %. Prechodom správy pozemkov, ktoré sú vo vlastníctve štátu v národných parkoch sa nezabezpečí jednotná správa, ale sa ešte viac atomizuje.

Návrhom novely sa prevádza správa pozemkov, ktoré sú vo vlastníctve štátu len v národných parkoch. Všetky ostatné chránené územia ostanú v správe iných organizácií, teda sa akurát zvýši počet správcov o jedného.

V národných parkoch ostanú v správe štátneho podniku LESY Slovenskej republiky pozemky neznámych vlastníkov a tie, ktoré si známi vlastníci nepreviedli na seba. Teda opäť sa zvyšuje počet správcov o jedného. V pozemkových spoločenstvách, kde v niektorých porastoch majú neštátni vlastníci väčšinový podiel, menšinový podiel bude zatupovať nový správca, podiely neznámych vlastníkov pôvodný správca, teda sa akurát zvýši počet správcov o jedného.

Národné parky sa vyhlasujú spolu s ochranným pásmom, ktoré novela zákona nijako nerieši. Čiže na vyhlásenom území národného parku bude jeden správca a na ochrannom pásme, ktoré je súčasťou vyhláseného národného parku druhý správca štátnych pozemkov, čiže sa zvýši počet správcov o jedného.

Doložka vplyvov je nedostatočne vypracovaná, bez uvádzania dopadov na podnikateľský sektor, na rodiny, dokonca bez dopadu na obce, čo je hrubé zavádzanie a skrývanie pravdy, aby sa niekto nezamyslel nad tým, koľko daňových poplatníkov nezmyselná ochrana prírody stojí. Pritom malé deti s vrodenými vadami, ktoré potrebujú drahé lieky či operácie, sú odkázané na pomoc celej rodiny či verejné zbierky, lebo pracujúce rodiny na to jednoducho nemajú.

Je neprípustné, aby správa pozemkov vo vlastníctve štátu prešla na nového správcu zo zákona, ale pracovnoprávne a iné vzťahy zamestnancov, ktorých sa prevod bezprostredne dotýka je ponechaný na „dohodu“ ministerstiev. Nikde v dôvodovej správe nie je napísané, čo sa stane, ak sa ministerstva nedohodnú alebo sa dohodnú len na prevzatí určitého počtu zamestnancov.