Analýza: Ochrana vlka vykazuje strnulosť, vlci sa stávajú hrobármi pre ochranu prírody

Stovky živočíšnych druhov bolo klasifikovaných ako „prísne chránené“ s cieľom zabezpečiť ich ochranu a zakázať ich zabíjanie, chytanie a vyrušovanie. V prípade prísne chránených druhov je vlastne chránený každý jedinec. Ďalšie živočíšne druhy boli  klasifikované ako „chránené“, ktorých populácia nesmie byť ohrozená. V prípade chránených druhov sa ochrana týka populácie a regulácia je výslovne povolená.

Čo sa týka vlka (Canis lupus), tak jeho situácia v tom čase zodpovedala tomuto systému: počet jedincov bol malý, populácia bola veľmi obmedzená a izolovaná, lovil sa legálne aj nelegálne. Situácia s vlkom sa však od tej doby výrazne zmenila. Podľa zistení došlo k zvýšeniu populácie vlka v Európe za posledných 40 rokov asi dvadsaťnásobne. Čo potvrdzujú aj odborníci z LCIE (Large Carnivore Initiative for Europe).

Mnohí však nevedia, že vlk je od roku 2018 v Európskom červenom zozname označovaný ako druh, ktorý nie je ohrozený (klasifikácia podľa IUCN - International Union for Conservation of Nature – Svetová organizácia na ochranu prírody). V mnohých krajinách bol zaznamenaný ročný nárast 20 až 40%. Vo Francúzsku je každý rok odstránených 19% populácie a napriek tomu sa tam počet vlkov zvyšuje medziročne o 10 až 15%.

Podľa zistení došlo k tomu, že u malých a izolovaných populácií vlkov došlo k ich zlúčeniu. Dnes existuje prepojená populácia od Pyrenejí cez Taliansko a Benelux až po východnú a juhovýchodnú Európu. V Európe sa donedávna rozlišovalo deväť populácií vlka. Podľa definície v prípade populácie ide o uzavretú skupinu tzn. bez výmeny s inými populáciami. Už niekoľko rokov je však zdokumentované, že ku genetickej výmene pri vlkoch v takmer celej Európe došlo a dochádza.

Dôkazy sa našli či už vo Francúzsku, kde stanovili východoeurópsky genetický pôvod, alebo v severnom Nemecku kde našli taliansky genetický pôvod. Preto európski vlci nie sú ničím iným ako súčasť euroázijskej „megapopulácie“ od Francúzska po Čínu. Z dôvodu samotnej veľkosti jedincov a rozsahu môže byť nebezpečenstvo úplne vylúčené. Veľkoplošné distribučné medzery a nízke regionálne hustoty sú tiež málo relevantné pre celkový počet a nemajú význam pre stav ochrany populácie.

Dnes sú pre väčšiu celoeurópsku, dokonca transkontinentálnu populáciu vlka podmienky ďaleko priaznivejšie. Populácia vlkov v Európe dosiahla veľkosť, ktorá nie je v dlhodobom horizonte ohrozená aj pri ignorovaní prepojenia s ázijským areálom.

V 90-tych rokoch 20. storočia sa v súvislosti s vhodnými biotopmi hovorilo o tom, že pre vlka sú vhodné iba rozsiahle, prevažne nevyužívané, riedko osídlené krajiny. No v dnešnej situácii sa vie, že tieto prognózy sú zastaralé. Bolo zistené, že vlci sú oveľa prispôsobivejší, ako sa v tom čase predpokladalo. Pre vlkov ako biotop je potenciálne vhodná celá Európa, od nížin až po hory, od rozsiahlych zalesnených oblastí až po intenzívne využívanú kultúrnu krajinu.

Dnes sa v súvislosti s vlkmi používa latinské slovo „ubique“, čo v preklade znamená „všadeprítomný“. 

Inými slovami povedané, vlci sa stali každodennými druhmi, ktoré majú schopnosť rýchleho šírenia a sú schopní kolonizovať široké spektrum biotopov, vrátane oblastí, ktoré sú v dôsledku ľudskej činnosti chudobné na druhy, akými sú obhospodarované pôdy alebo neprirodzené lesy. Prítomnosť týchto ubiquistov vo všeobecnosti hovorí málo o hodnote biotopu z hľadiska ochrany prírody a zvyčajne nie sú potrebné žiadne špeciálne podporné opatrenia. Preto nemožno merať úspešnosť snáh na jeho ochranu výskytom ubiquistov, aj keď sú obzvlášť nápadní alebo majú silný vplyv na verejnosť.

Populácie vlkov potrebujú, aby boli zabezpečené dve veci :

1. Pokojné miesto na rodenie mláďat.
2. Dostatok potravy. 

Prvú nachádzajú aj v malých lesíkoch v intenzívne využívanej poľnohospodárskej krajine, prípadne postačí aj nevyužitá poľná stodola. So zvyšujúcim sa privykaním klesá jej význam. Čím viac sa vlci zoznámia s ľuďmi, tým menej sa nechajú vyrušovať pri výchove mláďat, čo je najcitlivejšia fáza. Mám skúsenosť s tým, v časti lesa, kde sa vykonávalo dosádzanie stromčekov a vykášanie trávy okolo nasadených stromčekov, vlčica vychovávala dve vĺčatá. Pokiaľ tam boli ľudia vlčica odišla, vĺčatá nechala tam a keď ľudia odchádzali, tak sa k nim vracala.

Druhá sa plní takmer všade. Vlk potrebuje 2 až 3 kg mäsa denne, ale nie nevyhnutne mäso z jelenej alebo srnčej zveri, postačia aj myši a iné hlodavce. Uvádza sa tiež, že v prípade potreby hľadá vlk potravu aj v ľudskom odpade. V dnešnej dobe sú vlci uprostred priam „búrlivého“ návratu a expanzie.

Vlci sú systémovo dôležití len v niekoľkých európskych biotopoch, najmä v oblastiach divočiny bez využitia a lovu ľuďmi.

Vlci nie sú integrálnou súčasťou stredoeurópskej kultúrnej krajiny, tieto ekosystémy sa mohli v tejto podobe rozvíjať až po väčšom odstránení veľkých šeliem. Miestne formy regulovaného pastierstva sú svetovými unikátmi. UNESCO niektoré súvisiace hospodárske postupy a regionálne tradície vyhlasuje za svetové dedičstvo. Na Slovensku sa však na takéto formy zabúda a postupne upadajú do zabudnutia. 1677 druhov je v Európe považovaných za ohrozených a figurujú v Červenom zozname IUCN, ale vlk medzi tieto druhy nepatrí.

A napriek tomu je v červených zoznamoch jednotlivých krajín považovaný za ohrozeného. Je to spôsobené tým, že v prípade druhov živočíchov s rozsiahlymi územiami vo všeobecnosti nemôže v regióne existovať žiadna izolovaná populácia schopná dlhodobého prežitia, a to ani v najprirodzenejších podmienkach.

Teraz niečo k samotnej ochrane prírody. Ochrana prírody často pracuje so systémami siete biotopov, ktoré sú v primeranej vzájomnej blízkosti alebo sú navzájom prepojené vhodnými štruktúrami. Cieľom nie je maximálne rozšírenie biotopu pri ignorovaní iných cieľov ochrany prírody a nárokov na využitie. Ciele ochrany prírody sú tak rozmanité, že medzi nimi dochádza neustále k treniu. Neustále sa zvažujú požiadavky rôznych druhov.

Zjednodušene povedané sú dominantné, neohrozené druhy redukované v prospech vzácnych ohrozených druhov. Logickým dôsledkom celého tohto procesu ochrany prírody je to, že takýmto spôsobom je možné zachovať len jednotnú rozmanitosť druhov. Ochrana prírody je neustály proces zvažovania, uprednostňovania a prispôsobovania rôznych, niekedy aj konkurenčných cieľov ochrany. V takejto situácii je potom veľmi ťažké dospieť k riešeniu, ktoré bude na prospech všetkým.

V tomto konštantnom, ale vysoko dynamickom vzájomnom vzťahu sa ochrana vlkov nachádza v stave strnulosti, pričom táto strnulosť je systému cudzia.

Skúsenosti z celej Európy ukázali a ukazujú, že dostatočne spoľahlivú ochranu hospodárskych zvierat nie je možné realizovať (ohrady, psy na ochranu stád a pod.). Základná ochrana na mnohých miestach nie je technicky realizovateľná. V mnohých prípadoch došlo dokonca k prekonaniu aj veľmi ďalekosiahlych ochranných opatrení. No závažnejšia skutočnosť je tá, že mnohé opatrenia na ochranu stád často odporujú cieľom ochrany chránených biotopov a druhov v nich žijúcich. Až donedávna sa vyvíjalo úsilie na zvýšenie priepustnosti plotov, najmä v chránených biotopoch a krajinách.

Husté, vysoké ploty vystavené silným elektrickým výbojom sú v rozpore s ochranou chránených biotopov, akými sú suché lúky a pasienky, rašeliniská a rašeliniská, krajinné oblasti, prírodné parky a biosférické rezervácie, ochrana malých zvierat, tetrovov a iných zvierat a ochrana migračných koridorov. Zvýšená prítomnosť pastierov a pretrvávajúca prítomnosť strážnych psov hospodárskych zvierat vedie k vyrušovaniu a miestami k priamej predácii alebo vytláčaniu cicavcov a vtákov žijúcich na danom území.

Pri nočných akciách na vysokohorských pastvinách s využitím hluku a svetla, najmä ak sú nekoordinované, prebiehajúcich dlhodobo a bez hlbších ekologických znalostí a znalostí miestnych podmienok, narúšajú inak nenarušenú krajinu uprostred reprodukčnej fáze cicavcov a vtákov a sú spojené so zodpovedným nekompatibilným použitím. Táto prísna ochrana vlka veľmi sťažuje primerané, pragmatické hospodárenie. V dôsledku toho existujú veľké konflikty záujmov s komplexnou ochranou druhov a biotopov.

Keď sa pozrieme na priame a nepriame náklady na kompenzáciu za usmrtenie dobytka, opatrenia na ochranu stád a náklady štátnych orgánov na riadenie sú neprimerané k hodnote ochrany vlka. Podľa odhadov vo Švajčiarsku predstavujú ročné náklady 1 milión frankov na svorku na rok. Problémom je to, že dochádza k viazaniu finančných prostriedkov, ktoré potom chýbajú na ochranu iných druhov, ktoré skutočne potrebujú ochranu. V niektorých prípadoch dokonca vznikajú dodatočné následné náklady na ich ochranu alebo nevyhnutná degradácia biotopov.

Už dlhšiu je možné pozorovať všeobecný vývoj (samozrejme s výnimkami), že pribúda veľkých živočíchov, najmä dravcov a konzumentov zdochlín, ubúda hmyzu a hmyzožravcov, pri poľnohospodárskej pôde dochádza k polarizácii využívania. Rozšírenie a nárast populácie vlka len umocňuje tento všeobecný trend.

Správa Stáleho výboru Bernského dohovoru z roku 2022 poukazuje na niektoré nové hrozby v súvislosti s ochranou vlka.

• Ploty ako prekážka migrácie – ploty predstavujú veľkú výzvu pre ochranu vlka ako celok. Vlci sa dokážu naučiť prekonávať takéto prekážky, čo v konečnom dôsledku bude znamenať, že z pohľadu ochrany hospodárskych zvierat sa stávajú menej účinnými. Tým bude dochádzať a dochádza k negatívnemu vplyvu na samotné pastierstvo,
• Hybridizácia s domácimi psami – čím bude mať vlk bližší a priamejší kontakt s osídlenou oblasťou a domácimi psami, tým bude toto riziko väčšie,
• Zníženie spoločenskej akceptácie - Bernský dohovor aj hlavné princípy LCIE a iné cieľové definície sú podobné: mali by sa splniť ekologické, vedecké a kultúrne požiadavky a mali by sa brať do úvahy ekonomické a rekreačné potreby a požiadavky (Bernský dohovor, čl. 2). Dôraz sa kladie na spolužitie a zapojenie miestneho obyvateľstva.

Práve preto, že ochrana vlka je taká silná, že rozhodnutia sa robia „nad hlavami“ obyvateľov a pretože je priamo ohrozené najudržateľnejšie poľnohospodárstvo a kultúrne dedičstvo hodné ochrany, akceptácia tohto ohrozeného druhu rýchlo klesá vo všetkých postihnutých oblastiach.

Ako priamy a pochopiteľný dôsledok tejto ochrany vlka je ten, že sa ľudia bránia všetkým ochranným opatreniam. Dodržiavanie prísnej ochrany nielenže podkopáva pokrok smerom k riadenému manažmentu vlkov a priamo konkuruje mnohým ďalším cieľom ochrany, ale ochrana ako celok stráca dobrú vôľu a podporu.

Vlci sa stávajú hrobármi pre ochranu prírody.

Ing. Ján Krnáč

Titulok a redakčná úprava: Lesmedium.sk