Zonácie národných parkov ako problémové dedičstvo do budúcnosti: Územia nie sú riadne zónované, ale značne fragmentované, nespojité a prírodoochranne nefunkčné

Reformu podľa neho treba dokončiť, ak chceme čerpať na to naviazané európske zdroje, ale veci je nevyhnutné dotiahnuť najmä pre zosúladenie stavu kompetencií a ich účinného a dôsledného využívania správami národných parkov naprieč Slovenskom. Na schválené zonácie sú naviazané aj delimitácie štátnych pozemkov v prospech samostatných právnych subjektov – správ národných parkov.

„Kým päť národných parkov už procesom zonácie prešlo, náš najstarší Tatranský národný park a Národný park Nízke Tatry sú spolu s Malou Fatrou a Poloninami stále v procese tvorby a schvaľovania. Termín na dokončenie sa nebezpečne blíži, uplynulé procesy boli často nevhodne urýchľované a málo participatívne, dokonca aj v rámci rezortných organizácií.

Všeobecne možno konštatovať, že legislatívna ochrana území národných parkov, zabezpečená formou vyčlenenia jednotlivých zón ochrany (súvisiacich so stupňami ochrany, keď v zóne A je najvyšší, 5. stupeň ochrany a zóne D prislúcha 2. stupeň ochrany) bude vyššia, ako doteraz. Aj v súčasnosti predkladané zonácie teda smerujú k lepšej ochrane území, hoc mnohí môžu oprávnene namietať, že bolo nutné urobiť viac. K zaradeniu jednotlivých parciel do vyšších stupňov ochrany na mnohých miestach prispeli aj ich vlastníci, ktorí si uvedomujú nutnosť ochrany konkrétnych miest, prípadne dávajú prednosť kompenzáciám za obmedzenie hospodárenia v bezzásahových územiach (zóna A).

V prebiehajúcej diskusii zaznieva mnoho kritiky na nedostatočné vyčleňovanie bezzásahových území, nerešpektovanie nutnosti zachovania biotopov hlucháňa hôrneho ako dáždnikového druhu ekosystémov starých lesov, nesúlad zonácií s medzinárodnými kritériami a podobne. Do veľkej miery je táto kritika opäť oprávnená, hoci treba napríklad poznamenať, že IUCN ako medzinárodná autorita pripúšťa aj iné kvality národného parku, ako je 50 až 75 % „bezzásahu“ na území NP.

Ide napríklad aj o zachovanie cenných dedičstiev využitia zeme, zhmotňujúcich predkomunistické tradičné ekologické poznanie, známe aj ako zdravý „sedliacky“ rozum. V tomto duchu je potrebné vnímať najmä Národný park Slovenský kras, ktorý - ak chceme zachovať jeho jedinečné hodnoty krajiny formovanej dlhodobým extenzívnym a prírode blízkym užívaním človekom - nemôžeme ponechať z 50 % bez zásahu.

Doteraz sa však oveľa menej spomínali ďalšie aspekty zonácií, ktoré budú zrejme trvalým problémom pri správe a ochrane území NP do budúcna. Prvým je časté nesprávne vyčlenenie tzv. ekologicko-funkčných priestorov a hlavne ich nesprávne priradenie k špecifickým spôsobom využitia krajiny, vyjadreným najmä stupňami ochrany a manažmentovými režimami jednotlivých zón.

S tým súvisí mimoriadna rozdrobenosť, nekompaktnosť a nespojitosť jednotlivých zón, ktorá v mnohých prípadoch sleduje len ostré hranice parciel pozemkov a nevychádza z poznania skutočného stavu a prírodného potenciálu územia. Veľmi často sa zabúda aj na zásadu zahrnúť všetky „horúce miesta“ biodiverzity i zvláštne a unikátne lokality biotopov, druhov a iných prírodných hodnôt do jadrovej zóny

A a pri jej vymedzovaní dôslednejšie uplatňovať aj kritériá reprezentatívnosti, prirodzenosti či zachovalosti, škálovej primeranosti a konektivity zóny A, vrátane fungujúceho prepojenia územia národného parku s okolitou krajinou i inými NP prostredníctvom tzv. priestorových katalyzátorov, biokoridorov, dolinových celkov a i.

Zónovanie už z podstaty veci by malo predstavovať ucelené a odstupňované rozvrhnutie územia, kde sa na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu ochrana sprísňuje alebo uvoľňuje. V tomto zmysle sa napríklad nemôže priamo stretávať zóna A so zónou D, alebo bezzásahové a hospodársky využívané územie.

V návrhoch možno pozorovať „ostrovy“ zón D, rozčleňujúce prísnejšie chránené zóny a tak sa stáva, že na krátkych vzdialenostiach alebo malých plochách sa stupne ochrany často striedajú a budú pre užívateľov pozemkov alebo turistov pôsobiť chaoticky.

Takto rozvrhnuté územia národných parkov nie sú riadne zónované, ale značne fragmentované, nespojité, prírodoochranne nefunkčné, lebo neplnia hlavný cieľ zonácií – dlhodobo zachovať integritu procesov vytvárajúcich a udržiavajúcich biodiverzitu, jej funkcie a iné prírodné i krajinné hodnoty,“ píše Pavel Herich v časopise Ochrana přírody.

Link na celý článok: Zonácie národných parkov ako problémové dedičstvo do budúcna