Starosta Závažnej Poruby s vystresovanými obyvateľmi: Potrebujeme zmeniť európsku legislatívu, aby došlo k zníženiu ochrany medveďa hnedého

Pri podrobnejšom preskúmaní bruselskej politiky ochrany predátorov ( vlka, medveďa ) môžeme pozorovať zameranie sa na biodiverzitu. Žiaľ v praxi sa z nej stal len rozsiahly experiment, v ktorom sa vidiek stal akýmsi pokusným králikom. Dnes už nie je hlavnou otázkou, či sú ľudia v oblastiach s hustou populáciou predátorov postihnutí. Naopak otázkou je, koľko sa od nich očakáva, že budú tolerovať, kým niekto v Bruseli prizná, že limit bol dosiahnutý. Výdatne k tomu na Slovensku napomáhajú rôzne mimovládne organizácie, občianske združenia a aktivisti, ktorí dopomohli k tomu, že právna istota bola nahradená ich vetom. V súčasnosti môžeme vidieť, ako predátori prenikajú na ďalšie územia, zatiaľ čo dôsledky pre chovateľov hospodárskych zvierat, farmárov a tiež nás poľovníkov sú vo väčšine prípadov odmietané ako emocionálne námietky ľudí, ktorí sú údajne „proti prírode“. Ale títo ľudia nekritizujú prírodu, ale bruselskú politiku a tiež nezodpovednú činnosť aktivistov. Postihnutí ľudia stále počúvajú z bruselskej strany a tiež zo strany mimovládnych organizácií, občianskych združení a aktivistov o manažmente predátorov, udržaní rovnováhy v prírode a vedeckých štúdiách. Žiaľ doterajší výsledok údajnej ochrany sa zdá byť všetkým, len nie vyváženým. Keď postihnutí ľudia opakovanie poukazujú na roztrhaný dobytok, psov a rastúcom pocite neistoty, často sú im predkladané rôzne štatistiky, správy a byrokratické formulácie. Takýto postup potom v nich vytvára dojem, že nejde o riadenie predátorov, ale sa len testujú hranice politiky ochrany predátorov. A tak sa objavuje veľa otázok ako napr. :
Koľko území obsadených predátormi sa dá vtesnať do oblastí, kým sa neprijatie zrúti ?
Koľko konfliktov môže pritom vzniknúť, kým si ľudia s rozhodovacou právomocou uvedomia, že miestne korene nie sú prekážkou, ale nevyhnutnou podmienkou ?
Ako dlho sa bude tým ľuďom, ktorí žijú s následkami, hovoriť, že ich skúsenosti prevažujú nad modelmi ź počítačov a bruselskými cieľmi ?
Najprovokatívnejšou vecou azda nie sú samotné predátori, ale vzdialenosť medzi rozhodnutiami a tými, ktorých sa tieto týkajú. Pre ľudí, ktorí žijú a pracujú uprostred teritórií predátorov, nie je bruselská politika akademickou diskusiou, ale súčasťou každodenného života. Brusel nemá záujme uvedomiť si, že pre zachovanie dôvery v ochranu prírody sú aj ľudia súčasťou ekosystému. Ich politika, ktorá neustále ignoruje miestne skúsenosti, riskuje vytvorenie niečoho oveľa nebezpečnejšieho ako je napr. vlčia svorka ....