Názor: Súkromný vlastník lesa nie je iba posledný článok implementácie - musí byť jej partnerom

Na konferencii som dostal úlohu vysporiadať sa s témou Ako aplikovať výzvy aktuálnych politík v súkromných lesoch na Slovensku. Vo svojom referáte som sa pokúsil spojiť dva pohľady, ktoré sa v politických diskusiách často oddeľujú. Na jednej strane stoja ambiciózne ciele ochrany biodiverzity, obnovy prírody, klimatickej politiky či rozvoja biohospodárstva. Na druhej strane je konkrétny vlastník a obhospodarovateľ lesa, ktorý má tieto ciele uskutočniť v praxi.

Práve na úrovni konkrétneho vlastníka lesa sa ukáže, či sa zo strategického cieľa stane uskutočniteľná a účinná politika, alebo iba ďalšia administratívna povinnosť. Vlastník potrebuje poznať odpovede na štyri jednoduché otázky: čo má urobiť, prečo to má urobiť, kto znáša riziko a kto zaplatí vzniknuté náklady.

Od strategických cieľov k politike v lese

Slovensku nechýbajú strategické dokumenty. Vízia Slovensko 2040 (pozri tu) hovorí o udržateľnej krajine, odolných ekosystémoch, obehovom biohospodárstve a štáte schopnom riadiť zmenu. Národný lesnícky program SR na roky 2025 – 2030 – Lesy pre spoločnosť (pozri tu) tieto všeobecné predstavy konkretizuje pre lesníctvo. Pre súkromných vlastníkov sú dôležité najmä ciele zamerané na zlepšenie obhospodarovania neštátnych lesov malých výmer, platby za ekosystémové služby, prevenciu rizík a vytvorenie platformy na zosúlaďovanie záujmov v lesníctve.

Do hospodárenia zároveň vstupujú európske politiky – nariadenie o obnove prírody, klimatické ciele LULUCF, nariadenie EUDR, dobrovoľná certifikácia uhlíkových záchytov CRCF či nástroje spoločnej poľnohospodárskej politiky. Každá z nich sleduje legitímny cieľ. Pri ich spoločnom pôsobení však vzniká zložitý súbor požiadaviek, ktorému musí vlastník rozumieť a dokázať sa mu prispôsobiť.

Stratégia preto sama osebe ešte nie je politikou. Na jej uskutočnenie sú potrebné konkrétne nástroje, financovanie, jasná zodpovednosť, poradenstvo a fungujúce inštitúcie. Rozhodujúce nie je iba to, aké ciele si stanovíme, ale aj to, či sme vytvorili podmienky na ich uskutočnenie.

Potrebujeme analýzu dopadov aj implementácie

Pred prijatím opatrenia nestačí posúdiť, či jeho cieľ považujeme za správny. Potrebujeme vedieť, kto bude znášať náklady, komu vzniknú nové povinnosti a ktoré skupiny vlastníkov budú zasiahnuté najviac.

Príkladom je plnenie klimatických cieľov v sektore LULUCF. Scenáre Národného lesníckeho centra z roku 2022 ukázali, že opatrenia smerujúce k vyšším záchytom uhlíka môžu ovplyvniť objem ťažby, dodávky dreva, hospodárske výsledky aj zamestnanosť.

Pri porovnaní scenára so súčasnými opatreniami so scenárom s dodatočnými opatreniami bol na rok 2030 vyčíslený rozdiel 419 miliónov eur v tržbách, 104 miliónov eur v pridanej hodnote a takmer 6 800 pracovných miest. Nejde o predpoveď, ale o upozornenie na možné dôsledky rozhodnutí.

Čo môžu urobiť vlastníci?

Vo svojom vystúpení som formuloval tri odporúčania. Prvým je posilňovanie ekonomickej životaschopnosti a konkurencieschopnosti vlastníkov. Potrebujú byť schopní investovať, využívať spoločné služby a diverzifikovať svoje príjmy vrátane platieb za ekosystémové služby. Musia tiež vedieť dôveryhodne preukázať náklady a dopady verejných požiadaviek.

Už náš starší výskum lesných podnikov ukázal, že inovačná a podnikateľská aktivita súvisí s veľkosťou obhospodarovaného majetku. Rozvoj individuálnych a skupinových vlastníkov obmedzujú vysoké transakčné náklady vlastníctva a hospodárenia. Medzi potrebné riešenia patria majetkové usporiadanie, obmedzenie nekompenzovaných zásahov do užívania lesa, spolupráca vlastníkov a dostupné odborné poradenstvo (pozri tu). Slabý vlastník sa politike iba prispôsobuje. Silný vlastník sa podieľa na jej tvorbe.

Druhým odporúčaním je profesionalizácia vlastníckych združení. Ich úlohou nemá byť iba pripomienkovanie hotových návrhov. Členom by mali poskytovať právne, ekonomické, trhové, dátové a projektové služby a včas vstupovať do tvorby, implementácie a hodnotenia politík. Výskum politickej moci združení vlastníkov ukázal význam ich odborných kapacít, informácií, finančných zdrojov, súdržnosti a schopnosti vytvárať koalície, ako to vyplýva z našej staršej štúdie (pozri tu). Združenie vlastníkov je implementačnou infraštruktúrou, nie iba záujmovou reprezentáciou.

Tretím odporúčaním je budovanie spoločnej a dôveryhodnej sektorovej pozície. Vlastníci, obhospodarovatelia, štátna správa, výskum a drevospracujúci priemysel sa nemusia zhodnúť na všetkom. Musia však vedieť vytvoriť spoločné minimum, opierať svoje stanoviská o údaje a vstupovať do prípravy politík skôr, ako sú opatrenia definitívne rozhodnuté. Zároveň potrebujú hľadať partnerov medzi samosprávami, vidieckymi regiónmi, vedou, ochranou prírody a občianskou spoločnosťou. Sila sektora neznamená jednotnosť všetkých názorov, ale schopnosť dohodnúť sa na spoločnom minime a dôveryhodne ho presadzovať navonok (pozri napríklad tu).

Ak sú prínosy klimatickej politiky, ochrany biodiverzity a obnovy prírody spoločenské, ich náklady nemôžu zostať iba na vlastníkoch lesov a vidieckych regiónoch. Úspešná politika o lese potrebuje ekonomicky životaschopných vlastníkov, profesionálne združenia, dôveryhodný lesnícky sektor a spravodlivé rozdelenie nákladov a zodpovednosti.

Súkromný vlastník lesa nie je iba posledným článkom implementácie. Musí byť jej partnerom.

(úryvok)

Prof. Jaroslav Šálka

Katedra lesníckej ekonomiky a politiky Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene

Zdroj: Blog autora na Pravda.sk

Link na celý článok: Súkromný vlastník lesa nie je iba posledný článok implementácie - Čo nové v akademickom priestore? - Blog - Pravda