Názor: Prečo by lesníci mali mať výsadné postavenie v celospoločenskom dialógu o lesoch ... alebo ešte jedna poznámka k Slovenskej lesníckej doktríne

Dialóg, ktorý umožní práve toľko zdôrazňovanú participáciu, podporí transparentnosť a pluralitu názorov. Dialóg, ktorý je základným nástrojom na komunikáciu a konfrontáciu rôznorodých a často konfliktných záujmov, ktoré rôzne skupiny aktérov majú a uplatňujú vo vzťahu k lesom. A tým vytvorí podmienky na dosiahnutie cieľa, teda k identifikácii a realizácii riešení, ktoré zohľadnia potrebu kompromisov medzi týmito záujmami. V tomto sa dá s analýzou prof. Šálku iba súhlasiť.

Dovolím si poukázať na jednu, podľa mňa podstatnú vec, ktorá si zaslúži detailnejšie vysvetlenie i polemiku (pre vysvetlenie podstaty problému zjednoduším terminológiu, ktorá bola použitá pri teoretickom rozbore problematiky). Tou je úloha jednotlivých aktérov vo vzťahu k hlavnému predmetu danej politiky, v našom prípade k lesom. Dialóg o lesoch by totiž nemal zohľadňovať iba to, či nejaký aktér alebo záujmová skupina je alebo nie je zainteresovaný na otázkach lesov, teda či zohráva nejakú úlohu pri ich využívaní a ochrane. Dialóg musí vziať do úvahy aj a najmä to, o AKÚ úlohu ide.

Ak sa tak stane, musíme prísť k jednému nevyhnutnému záveru. Postavenie lesníkov a lesníckeho sektora v tomto dialógu musí byť špecifické, jedinečné a vo svojej podstate výsadné. Nie preto, že si to prajeme. Nie preto, že by sme to my, lesníci, vyžadovali. Vyplýva to z jedného zásadného faktu.

Keď totiž spoločnosť požaduje (úplne legitímne), aby lesy plnili rôzne funkcie, tento dopyt je zvyčajne „pretavený“ do požiadaviek iných sektorov, stojacich mimo lesníctva, na lesy. Či už cez nástroje trhu alebo verejnej politiky. Alebo oboch. Úlohu môžu zohrávať aj neformálne vzťahy.

Napríklad, keď spoločnosť požaduje, aby lesy produkovali kvalitné drevo, táto požiadavka je pretavená do dopytu drevospracujúceho priemyslu po dreve. Ak spoločnosť požaduje, aby lesy plnili prírodoochrannú, pôdoochrannú či klimatickú funkciu, tento celospoločenský dopyt je zohľadnený v požiadavkách a politikách sektora ochrany prírody a životného prostredia na vyhlasovanie chránených území v lesoch alebo úpravu lesníckeho hospodárenia smerom k podpore biodiverzity, ochrane pôdy pred eróziou či viazaniu uhlíka.

Ak spoločnosť požaduje, aby lesy produkovali vodu v primeranej kvantite a kvalite, prejaví sa to v záujme vodohospodárskych spoločností o taký režim hospodárenia v lesoch, ktorý ochráni kvalitu a výdatnosť vodných zdrojov. Takto by sa dalo pokračovať. Treba povedať, že každý z týchto sektorov reprezentuje určitú špecifickú odbornosť. Na využívanie lesov však nazerá predovšetkým cez prizmu svojho špecifického záujmu. Teda primerane neberie do úvahy záujmy iných skupín aktérov. To znamená, že tieto sektory sú zväčša v postavení toho, kto niečo požaduje, dopytuje. To nie je kritika, to je konštatovanie faktu.

Avšak, čo je podstatné je to, že tam , kde je dopyt – v tomto prípade po ekosystémových službách lesov – musí byť aj ponuka. A práve tu sa dostávame k meritu veci. Pretože ponuku musí niekto zabezpečiť. Preto by postavenie tých, ktorých úlohou je práve toto, teda lesníkov a lesníctva, malo byť v otvorenom spoločenskom dialógu o lesoch výsadné. Sú na to dva zásadné argumenty.

Prvým je zodpovednosť. Sú to práve lesníci (v širšom slova zmysle), ktorí nesú hlavnú zodpovednosť za zabezpečovanie, teda ponuku ekosystémových služieb lesov, inými slovami, za to, že lesy budú plniť funkcie, ktoré od nich požaduje spoločnosť a aj ich aktívne využíva ako služby. Inými slovami, za to, že celospoločenský dopyt bude naplnený, v rámci možností.

Tu treba uviesť, že aj sektor ochrany prírody môže byť chápaný ako ten, čo ponúka a realizuje určitú časť riešení, typicky vo vzťahu k biodiverzite vo forme aktívnych ochranárskych opatrení (aktívne spôsoby ochrany prírody), teda nielen ako sektor, ktorý niečo požaduje (obmedzenie bežného lesníckeho hospodárenia). V praxi sa to spravidla deje v spolupráci s lesníkmi. O pomere (alebo skôr nepomere) aktívnej ochrany prírody k tej pasívnej sa dá, samozrejme, diskutovať.

Druhým argumentom je holistický, teda celostný pohľad na lesy. Z podstaty svojho povolania, svojej úlohy v spoločnosti a pod vplyvom celospoločenského dopytu lesníci musia na lesy nazerať komplexne.

Oba uvedené argumenty musia byť podložené odbornosťou. Ak sa pozrieme na analogické príklady z iných sektorov, takáto argumentácia sa nám zdá možno ešte logickejšia. Napr. postavenie lekárov v spoločenskej diskusii o verejnom zdraví asi nebude také isté ako postavenie pacientov. A dalo by sa pokračovať ďalšími príkladmi. Špecifickosť situácie v lesníctve však spočíva práve v širokom spektre funkcií, ktoré lesy plnia.

To určuje pomerne veľkú rôznorodosť záujmov a požiadaviek na ne kladených. A tým aj značný počet záujmových skupín na nich zainteresovaných. Avšak ani to nemôže znamenať relativizovanie či nebodaj degradáciu postavenia tých, ktorí reálne zodpovedajú za naplnenie týchto záujmov a požiadaviek. Veľký počet aktérov či záujmov v akejkoľvek sfére spoločenského života nemôže byť dôvodom na spochybňovanie výsadného postavenia tých, ktorí sú nositeľmi zodpovednosti a odbornosti. A teda sa od nich logicky očakáva, že nájdu a doručia riešenia.

Dialóg je teda kľúčom. V dialógu sú však prítomné minimálne dve strany. Zjednodušene, v našom prípade ide o dialóg medzi spoločnosťou, ktorá niečo legitímne požaduje, na jednej strane, a lesníckym sektorom, ktorý nesie hlavnú mieru zodpovednosti za naplnenie tejto celospoločenskej požiadavky. Dialógom sa vytvoria predpoklady, že hľadanie cesty k dosiahnutiu cieľa – lesom plniacim spektrum funkcií požadovaných spoločnosťou – bude vychádzať z konfrontácie celospoločenských preferencií, ktoré môžu (i nemusia) byť ovplyvnené aj krátkodobými emóciami, s odbornosťou lesníckeho sektora, založenej na poznatkoch výskumu a praxe, ktoré majú, špecificky v lesníctve, dlhodobý charakter.

Nezabúdajme ani na to, že mnohé ekosystémové služby nie sú realizované na trhu, čiže pre zistenie preferencií aktérov je takýto dialóg v určitej forme nevyhnutný (nemáme možnosť vidieť správanie spotrebiteľov na trhu, keďže ten neexistuje). Navyše, je odbornou zodpovednosťou lesníkov upozorňovať aj na limity,ktoré obmedzujú naše možnosti na dosiahnutie spomínaného cieľa (limity dané klimatickou zmenou a jej dopadmi, príliš prehnanými alebo jednostrannými požiadavkami verejnosti na lesy vyplývajúcimi z nedokonalej informovanosti).

Načúvať druhým, vnímať ich potreby a uhol pohľadu a byť otvorený novým myšlienkam nie je slabosť, ani kompromitácia lesníckej odbornosti. Rovnako, ako nie je prehnaným konzervativizmom stáť si za poznatkami, ktoré sú overené časom a podložené dôkazmi vedy a praxe. Jedno aj druhé je potrebné k pokroku. A o ten nám predsa ide.

Ing. Boris Greguška, PhD.

Autor je aktuálnym predsedom Európskej lesníckej komisie FAO