Mŕtve drevo a jeho výskyt v lesných ekosystémoch: Vyše dva milióny možných podmienok s takmer nekonečným počtom kombinácií

V práci Geisera z roku 1994 bolo vypočítaných viac ako dva milióny možností podmienok, v ktorých sa môže mŕtve drevo vyskytovať. Dnešné odhady hovoria o 20-40% organizmov v zalesnených ekosystémoch, ktoré sú počas určitej časti životného cyklu závislé od rozkladajúceho sa drevného materiálu oslabených alebo mŕtvych stromov.

Medzi najdôležitejšie druhy, ktoré poháňajú proces rozkladu patria huby a hmyz. Spolu s ďalšími druhmi vrátane stavovcov tvoria komplexné potravinové siete hniložravcov ( napr. dážďovky ), organizmov, ktorých hlavnou zložkou potravy sú huby, predátorov, mrchožrútov a organizmov s parazitickým larválnym štádiom, ktoré sa vyvíja v tele živého hostiteľa vrátane rôznych symbióz.

Úlohy hniložravcov môžeme rozdeliť na živiacich sa miazgou, konzumentov vnútornej kôry a konzumentov dreva. V dôsledku vysokej variability mŕtveho dreva v priestore a čase je ťažké ho popísať. U niektorých druhoch stromov a ekosystémov sa značné množstvo mŕtveho dreva vyskytuje prichytené k živým stromom a tento typ je obzvlášť ťažké kvantifikovať.

K vstupu mŕtveho dreva do ekosystému dochádza prostredníctvom odumierania stromov kolektívne alebo jednotlivo. Konáre sa môžu odlomiť alebo odumrieť a zostať na strome dlhú dobu. Táto čiastočná alebo úplná úmrtnosť, ktorá premieňa biomasu na nekromasu (hmotnosť mŕtvych organizmov), býva dôsledkom prírodných alebo ľudských príčin.

Podľa Fridmana a Walheima (2000) je miera akumulácie mŕtveho dreva vo švédskych lesoch menej ako 0,2 m³ / ha / rok a podľa údajov Vandekerhove a kol ( 2009 ) je v bukových a dubových lesoch severnej a strednej Európy v priemere iba 1,5 m³ / ha / rok. V prípade zastavenia ťažby môže byť miera akumulácie mŕtveho dreva spočiatku veľmi pomalá.

Mŕtve drevo je hlavným zdrojom uhlíka a energie a obsahuje hlavne celulózu, lignín a hemicelulózy. Vďaka vysokému obsahu lignínu je veľmi odolné voči rozkladu. Jedine huby bielej hniloby sú schopné podstatne rozkladať lignín. Hlavné procesy rozkladu zahŕňajú dýchanie, fragmentáciu a vylúhovanie.

Rýchlosti rozkladu určujú životnosť a obrat mŕtveho dreva, pričom dýchanie je kvantitatívne najdôležitejším z procesov. Podľa odhadov, v prípade mŕtveho dreva v tropických lesoch, dýchanie prispieva 76% k strate uhlíka a Herrmann a kol. (2015) odhadujú príspevok fragmentácie k hromadnej strate stredoeurópskych druhov stromov na 14 – 30 %.

Čo sa týka funkcií ekosystému ako ukladanie uhlíka a kolobeh živín, tak mnohé z nich sú ovplyvnené mŕtvym drevom. Podľa odhadov dosahujú globálna zásoby uhlíka v mŕtvom dreve hodnotu 73 ± 6 petagramov (1 petagram = 10⁹ ton ), čo predstavuje 8 % celkových zásob uhlíka v lesoch vo svete.

Mŕtve drevo je prechodný prvok lesnej štruktúry, ktorý zohráva dôležitú úlohu pre vlastnosti a procesy ekosystému. V jeho prípade ide o substrát aj pre machy a lišajníky.

Niektoré štúdie poukazujú na to, že nahromadenie mŕtveho dreva po narušení môže pôsobiť ako bariéra proti ohryzu raticovou zverou a tým uľahčovať regeneráciu citlivých druhov.

Obohacovanie mŕtveho dreva môže byť pasívne prostredníctvom neškodného zanedbávania alebo aktívne prostredníctvom úmyselného ničenia stromov. Podporovať obohacovanie môžu niektoré kľúčové druhy, ako je bobor, niektoré druhy chrobákov ničiacich stromy a dokonca aj ďatle.

Spracoval: Ing. Ján Krnáč