Komentár: Horský les odráža výzvy udržateľného lesníctva

Úspech tu neurčuje objem dreva, ale schopnosť porastu absorbovať prírodné riziká, prežiť poruchy a v neposlednom rade aj regenerovať sa. Aj keď sa lesnícke myslenie vždy opieralo o širokú perspektívu generačného rozmeru, táto sa však v praxi nie vždy prejavuje v plnej hĺbke. Aj keď sa udržateľnosť stala ústrednou zásadou, v súčasnosti jej význam presahuje rámec samotného hospodárenia.

Jej prejavy je možné vidieť len tam, kde sa prírode poskytuje dostatočný priestor a čas, aby si našla nielen vlastný rytmus, ale aj umožňovala obnovy. Aj keď sa vie, že v akútne poškodených oblastiach je akékoľvek zalesňovanie ziskom, les potrebuje predovšetkým jednu dôležitú vec a tou je čas na vykonanie vlastných ekologických procesov.

Termín udržateľnosť bol zavedený na začiatku 18. storočia a vyžadoval, aby sa použilo len toľko dreva, koľko môže znovu narásť. Vtedy to bolo predovšetkým ekonomickou nevyhnutnosťou, ale v prípade horských lesov to nadobudlo nový rozmer. V dnešných časoch si udržateľnosť vyžaduje prehodnotenie cieľov pestovania lesov, kde v centre pozornosti už nie je len rovnováha medzi využívaním a rastom, ale skôr zodpovednosť za celý lesný ekosystém.

Ide o posilnenie odolnosti ekosystémov a ich schopnosti odolávať klimatickým a ekologickým tlakom nielen pri zachovaní rozmanitosti a funkčnosti lesa, ale aj ako biotopu. Pri pohľade na realitu v horských oblastiach môžeme pozorovať, že táto odolnosť nevyplýva z krátkodobých lesníckych zásahov, ale skôr z veľkorysého časového rámca.

Nemôžeme hodnotiť podľa cyklov ľudského hospodárenia les, ktorého štruktúra sa vyvíja počas desaťročí alebo dokonca storočí. Pri plánovaní lesov musíme rešpektovať ekologické časové rámce, aj keď budú mimo dosahu ekonomického hodnotenia. V tomto prípade si to vyžaduje zmenu perspektívy od udržateľnosti výnosov k udržateľnosti systému. Pritom je dôležité klásť dôraz na:

• rôznorodosť štruktúr v prírodných systémoch namiesto jednotnosti,
• funkčnú stálosť namiesto krátkodobej maximalizácie výnosov,
• prispôsobivosť namiesto plnenia plánu.

V prípade udržateľnosti tak dochádza k prechodu od cieľovej premennej k postoju, pre ktorý je les dlhodobý, sebestačný systém. Je potrebné si uvedomiť, že aj keď horské lesy plnia veľa funkcií, prednosť má v ich prípade vždy ochranná funkcia, čo tvorí lesnícky rámec. Stabilný ochranný les si vyžaduje stálosť a vysokú rozmanitosť. Z dôvodu ekonomickej nevyhnutnosti alebo technickej jednoduchosti sa uprednostňovali čisté smrekové porasty, ale tieto sa v mnohých oblastiach ukázali ako nestabilné.

Okrem toho zvyšujúce sa teploty a znižovanie zrážok prispeli k prehodnoteniu takejto situácie. Dovtedy dominujúci smrek z týchto dôvodov a za prispenia zamorenia podkôrnym hmyzom sa stal nevhodným. Zmeny sa dotkli aj lesníckeho zamerania, ktoré sa zameriava na štrukturálne silné zmiešané porasty s vysokou odolnosťou.

Cieľom je funkčný zmiešaný les umožňujúci zvládnuť rôzne narušenia. Takýto funkčný zmiešaný les neznamená automaticky zavedenie takých druhov stromov, ktoré považujeme za vhodné.  Práve v tomto prípade nám samotná príroda s ohromujúcou presnosťou ukazuje, čo bude fungovať a čo nie.

Najlepším ukazovateľom životaschopnosti je prirodzené rozšírenie druhov stromov, ktoré sa orientuje na stanovište, podnebie a pôdu. Snaha zavádzať nové alebo predtým nedostatočne zastúpené druhy nie je zárukou pre budúcu životaschopnosť, ale ide o pokus na zvýšenie rôznorodosti, čiže experiment, ktorý je vítaný, ale prináša so sebou riziko neúspechu. Výstižne to povedal Thomas Edison: „Nezlyhal som, len som našiel 10 000 spôsobov, ktoré nebudú fungovať.“

A tu sa dostávame k ďalšiemu problému, ktorým je, že vinníkom zlyhania v lesníctve sa bez rozmýšľania  stáva voľne žijúcu zver. Je potrebné pamätať na to, že nie každý neúspech je spojený s obhryzom. Vo väčšine je to jednoducho problém, ktorý je špecifický pre danú lokalitu alebo je prejavom prirodzeného výberu. Keď niekto umelo zavádza druhy stromov, preberá súčasne zodpovednosť za ich ochranu a starostlivosť až do stavu, kedy sa dokážu regenerovať.

Udržateľné lesníctvo si teda vyžaduje nielen biodiverzitu, ale aj rozmanitosť zodpovednosti

V prípade nových druhov stromu je každý z nich hazardom do budúcnosti a každý takýto hazard vyžaduje starostlivosť, pozorovanie a ochotu učiť sa. Horský les nie je javiskom pre konflikt medzi voľne žijúcou zverou a lesníctvom, ale skôr ekologickým učebným priestorom, kde sa adaptácia, pokusy a omyly stali neoddeliteľnou súčasťou lesníckeho pokroku.

Z obchodného hľadiska uplatňovaného v horských lesoch dochádza k napätiu medzi náročnosťou nákladov, podmienkami lokality a neistotou výnosov. Ziskovosť sa tu neurčuje samotnou topografiou a nákladmi na ťažbu, ale skôr samotnou lokalitou, ktorá sa stáva jedným z rozhodujúcich faktorov, ktorý ovplyvňuje obhospodarovanie lesov a hospodársky úspech. Treba si uvedomiť, že na strmých svahoch sú takmer všetky lesnícke procesy spomalené.

Okrem toho obnova sa stáva náročnou, čo je zapríčinené nedostatkom vody, živín a mechanickou nestabilitou, ktoré bránia rastu. V závislosti od vplyvu sucha na južne orientovaných svahoch alebo neskoré mrazy na severne orientovaných svahoch ďalej bránia rozvoju. To má za následok dlhé fázy obnovy, v ktorých je obzvlášť významná konkurenčná vegetácia a vplyv voľne žijúcej zveri.

To, čo sa za priaznivých podmienok považuje za normálny proces obnovy, môže na týchto lokalitách trvať desaťročia. Vplyv voľne žijúcej zveri je však potrebné posudzovať osobitným a odlišným spôsobom pre danú lokalitu.

Mnohé dnešné porasty sú prestarnuté a to je dôvod ich oslabenej ochrannej funkcie. Preto si takéto porasty vyžadujú obnovu, ale súčasne je ich kapacita obnovy obmedzená. Tu sa musí uplatniť koordinovaný prístup v lesníctve, poľovníctve a v niektorých prípadoch aj v poľnohospodárstve, ktorý zabezpečí premenu lesov na stabilné a udržateľné ekosystémy. Stratégia udržateľnej obnovy v horských oblastiach je preto vždy výsledkom spoločného úsilia:

• Lesníctvo musí byť vhodné pre dané miesto a fungovať s lepším pochopením prírodných procesov.
• Poľovníctvo musí prispôsobiť populácie voľne žijúcej zveri meniacemu sa biotopu.
• Poľnohospodárstvo musí byť integrované do obhospodarovania citlivých prechodných zón.

Mnohé horské lesnícke prevádzky fungujú so stratou, ak zoberieme do úvahy iba predaj dreva. Preto sa vyžaduje multifunkčný prístup k hospodáreniu, ktorý zohľadňuje aj nepredajné služby – ako sú ochranné lesné a ekosystémové služby, sekvestrácia CO₂, programy biodiverzity alebo koncepty rozvoja súvisiace s cestovným ruchom.

V horských lesoch sa musí pri rozhodovaní založenom na rozume s cieľom maximalizovať zisk pri minimálnych nákladoch, vždy vnímať v súvislostiach ekologických skutočností. Ekonomicky životaschopné a ekologicky stabilné horské lesníctvo možno dosiahnuť len vtedy, keď sa spoločne zohľadňujú a riadia podmienky lokality, voľne žijúca zver a využívanie.

Horský les teda nie je len nákladovým faktorom, ale aj vysoko komplexným ekologickým (ochranným) systémom, ktorého ochrana si vyžaduje kolektívne konanie. Aj keď sa pojmy pestovanie lesa a lesníctvo používajú ako slová s podobným alebo rovnakým významom, napriek tomu sa zásadne odlišujú:

• Pestovanie lesa je biologické a technické umenie zakladania, udržiavania a hospodárenia s lesmi.

• Lesníctvo je obchodné riadenie týchto procesov v rámci ekonomických, právnych a sociálnych rámcov.

V prípade horských lesov dochádza k posunu rovnováhy v prospech pestovania lesa, čo znamená, že ekologická nevyhnutnosť prevyšuje obchodnú logiku. Pravdou zostáva, že bez ekonomického základu nemôže existovať dlhodobé hospodárenie. Riešením je integrované myslenie, kde je pestovanie lesa základom a ekonomika je tým faktorom, ktorý umožňuje jeho realizáciu.

Plánovanie lesov musí vychádzať nie z hľadiska desaťročí, ale z hľadiska generácií a procesov. Skutočná udržateľnosť znamená aj poskytnutie času na regeneráciu, adaptáciu a prirodzený rozvoj.

Ak budeme vidieť v horskom lese iba bilanciu, nepochopili sme jeho podstatu.  Udržateľnosť v horskom lese vzniká zo súhry času, priestoru a zodpovednosti za samotný les, za našu divokú prírodu a za ľudí, ktorí zdieľajú toto prostredie.

Čas znamená nasledovať prírodu, sprevádzať jej vývoj a formovať podmienky pre fungujúci biotop pre les, divokú prírodu a ľudí.

Spracoval: Ing. Ján Krnáč