Keď v lese pracovalo veľa ľudí z Muráňa: Objavené stopy po ich práci na strmých svahoch pri schádzaní z Muránskej planiny

Z Muráňa mnoho ľudí v minulosti pracovalo v lese. Nie nadarmo má Muráň v erbe smrek (asi) a dvoch ľudí, ktorí pília tento strom pomocou vtedajšej píly, bruchatky. V podstate okrem takýchto píl mali v lese po ruke len sekery rôznych typov a veľkostí.

Samozrejme v lese pracovali aj lesné robotníčky. Museli predsa vyrúbaný les znovu zalesniť. Veľakrát pritom chodili na týždňovky, aby nemuseli každý deň chodiť tie veľké vzdialenosti a strmé kopce. Z tej doby pochádzajú aj niektoré zrubové stavby, ktoré dodnes voláme robotnícke domy. Napríklad na Priehaline alebo v Hrdzavej doline.

V dobe, keď cár Coburg prevádzkoval na Horehroní hute a v okolí Sirka a Rákoša, sa hodne ťažila železná ruda, potrebovali hute palivo. V tej dobe to práve bolo drevené uhlie z listnatých stromov. Hlavne buka, hrabu, jaseňa a javora. Nie nadarmo sa v tej lokalite volá vrch Železník.

Toto uhle sa pálilo v takzvaných milieroch, kde drevo poukladané do pyramídy a zakryté zemou tlelo aj niekoľko dní. Stopy po takýchto milieroch sú všade v okolí Muráňa v listnatých lesoch. Nielen tam. Nájdete ich aj v okolitých obciach, pri ktorých rástol listnatý les. Je to vlastne vo svahu vykopaná zemina a zrovnaná tak, aby bola vytvorená rovina. Drevo sa predsa nemohlo skotúľať dole väčšinou strmým svahom. Niekde má ten svah sklon aj 70 %.

V tej dobe jediným dopravným prostriedkom v lese boli takzvané povozy. Buď zapriahané volmi alebo koňmi. Volom väčšinou naložili viac, hlavne dlhšie a ťažšie drevo, guľatinu. Voly síce vládali, ale išli pomaly. Tak napríklad na Voniacu išli jeden deň hore a druhý s nákladom dole. Kone zase otočili svojou rýchlosťou Voniacu hore aj dole za jediný deň. Väčšinou však vozili buď metrové drevo, alebo spomínané drevené uhlie.

Na metrové drevo pritom používali takzvané rebrináky, ale na uhlie museli mať vozy s prúteným košom, aby im cestou uhlie nepopadalo. Aj tak sa hrkaním voza hodne uhlia rozmrvilo a prúteným vozom popadalo na zem. V našej doline sa urodilo aj ovocie. Tak ho títo povozníci na koňoch vozili na predaj na Horehronie. Na tento účel mali zase špeciálny prútený voz, vyložený slamou, aby ovocie nebolo otlčené.

Aby sa do týchto lesných lokalít furmani dostali, museli sa vybudovať pre nich prístupové cesty. V tej dobe neboli také zemné stroje ako dnes. Všetko preto naši starí rodičia museli vykopať ručne. Aj miliere a prístupové cesty k nim.

Takáto cesta sa napríklad nachádza aj na hrebení, ktorý voláme Šajba. Keby tento názov čitateľ nepoznal, tak je to hrebeň po pravej strane nad Dielikom a od Voniacej ho oddeľuje Martinova dolina. Samozrejme, takéto diela sú aj v Hrdzavej doline smerom na Kostelec, alebo aj popod Muránsky hrad. Miliere sa nachádzajú aj cca 100 m pod hradným bralom.

Samozrejme i s cestou pre furmanov. Jedným z takýchto furmanov bol aj môj starý otec. Ešte pamätám, že sa u nás chovali takéto tri furmanské kone. Bohužiaľ, umrel keď som mal len desať rokov, ale tie kone si dobre pamätám. Preto tri, aby mohli prepriahať, keby bol jeden veľmi unavený, alebo poranený, čo samozrejme bolo pri práci v lese bežné.

Všetka práca v lese je veľmi riziková a veľakrát museli lesní robotníci čeliť aj nepriaznivému počasiu. Častokrát povozníci pracovali v lete na poliach a lúkach a keď už všetku prácu na poli dokončili, tak išli pracovať do lesa. Potrebovali si zadovážiť hlavné jedlo zemiaky. Samozrejme museli nasušiť aj dostatok sena a zviesť ho domov.

Kto je skôr narodený si možno pri čítaní tohto príspevku spomenie na časy, keď naši starí rodičia dorábali kôrku ťažkou a nebezpečnou prácou. Tí mladší sa môžu poučiť z minulosti a prípadne si na starých rodičov môžu spomenúť.

Veľká česť všetkým lesným robotníkom, aj tým súčasným.

Ing. Marek Nosko