Dejiny ochrany našej prírody

Zo začiatku to nemusel by problém, postupne však zásahy človeka viedli k čoraz výraznejšiemu poškodzovaniu a ničeniu prírodných ekosystémov. Chov dobytka, výruby lesov najprv kvôli získaniu úrodnej pôdy, neskôr pre potreby budovania obydlí, dopravných spojení, baní, hutníctva a industrializácie vážne poškodzovali životné prostredie.

Aj keď negatívne dôsledky pôsobenia človeka sú stále výrazné, dôležité je, že si ich začal už dávno uvedomova. Kam až siahajú prvopočiatky ochrany prírody na Slovensku, nemožno reálne odhadnú. Zrejme sú spojené s vývojom človeka a prírody od osídlenia nášho územia, keď mnohé prvky prírody praobyvatelia Slovenska chránili z kultúrnych a náboženských dôvodov. Neskoršie sa základy pragmatickejšej ochrany prírody vytvárali v rámci ochrany prírodných zdrojov, najmä lesa a pôdy, ďalej hygieny, vrátane ochrany vôd a liečivých prameňov, ochrany zveri a rýb.

Prvé písomné zmienky o opatreniach zameraných na ochranu lesov a zveri siahajú do obdobia vlády kráľa Ladislava I. Svätého (1077 - 1095), ktorý v roku 1092 zakázal lovi zver v dňoch pracovného pokoja. Z roku 1262 sa zachoval doklad o založení umelého lesa pri dnešnej dedine Kostolné Kračany. Kežmarské lesy v Tatrách nariadil háji uhorský kráľ a rímsky cisár Žigmund Luxemburský (1387 - 1437). V tom čase sa už uplatňoval inštitút strážcov lesov a strážcov hôr. Základy pre ochranu lesných ekosystémov vytvoril najmä tridsabodový lesný poriadok uhorského kráľa a rakúskeho cisára Maximiliána Habsburgského (1564 - 1576) z 15. mája 1565, ktorý sa opieral o prvý odborný opis lesných porastov a prvý plán lesného hospodárstva, zostavený štajerským lesmajstrom Wolfom Hohenwarterom. Zakázala sa ažba stromov v okolí 7 banských miest a založila ochrana lesov.

Z obdobia vlády Márie Terézie (1740 - 1780) má zásadný význam pre ochranu prírody Lesný štatút Tereziánsky lesný poriadok, ktorý v 55 bodoch, okrem spôsobov ažby dreva, upravil aj pestovanie a hájenie lesov pre trvalý úžitok, pričom však navádzal na odvodnie močiarov. Koncom devätnásteho storočia prijali dva význačné dokumenty uhorský zákonný článok XLIV/1876 a zákonný článok XX/1883 o poľovníctve, ktorý platil na Slovensku až do roku 1947. Z neho vyplynula aj ochrana dropov fúzatých a viacerých zriedkavých či ohrozených druhov, čo však nezabránilo tomu, že len Kristián Kraft Hohenlohe (1848 - 1926) zastrelil v Tatrách vyše 1000 jedincov kamzíka vrchovského tatranského. Na Slovensko sa vzahovalo aj nariadenie uhorského ministra pôdohospodárstva Ignácza Darányiho z roku 1901 doplnené nariadením z roku 1906. Týmito predpismi sa právne prvý raz zabezpečila druhová ochrana viacerých cicavcov a vtákov, napríklad všetkých druhov netopierov, ježov, syslov, krtov (okrem záhrad a cintorínov). V doplnku z roku 1906 sa stanovila aj ochrana bocianov bielych i čiernych, sokolov, plamienky driemavej, vodnára obyčajného.

Napriek všetkým týmto opatreniam však už v roku 1627 vyhynul v Európe tur a na Slovensku aj zubor hrivnatý a v roku 1858 aj bobor vodný. Z Dunaja zasa vymizla naša najväčšia ryba vyza a ďalších 10 druhov rýb.

Opatrenia na ochranu životného prostredia z čias Rakúsko-Uhorska spomíname najmä preto, že mnohé z nich vlastne platia dodnes. Spomeňme vytvorenie úplnej rezervácie Dobročský prales v roku 1913 a rezervácie Badínsky prales. Alebo ochranu kúpeľného ostrova v Piešanoch, ktorú vyhlásili kráľovským patentom už v roku 1682 a doliny Tepliaky s kúpeľmi Trenčianske Teplice kráľovským patentom z roku 1715. Pre ochranu prírody mali význam aj parky, záhrady, aleje a botanické záhrady, prvé na území Rakúska-Uhorska založené v roku 1771 v Trnave, či najstaršie arboréta v Liptovskom Hrádku (1795 - 1886 - 1896), vo Vieske nad Žitavou Mlyňanoch (1892) a v Kysihýbli (1900).

Za existencie Československej republiky pribudli ďalšie významné právne úpravy ochrany prírody, aj keď na druhej strane sa zvyšovalo poškodzovanie životného prostredia najmä v dôsledku urbanizácie, obmedzeného využívania lúk a pasienkov, neekologického prístupu k ažbe a doprave v lesoch, nevhodného obhospodarovania ornej pôdy, ale aj znečisovania ovzdušia. Rok 1989 poskytol pre ochranu prírody šancu, ktorá sa, našastie, rýchlo využila. V roku 1994 prijala SNR moderný a v danom období aj vyhovujúci zákon o ochrane prírody a krajiny. V rámci štátnej správy vzniklo ministerstvo životného prostredia so svojimi úradmi a Slovenská inšpekcia životného prostredia. Vstup Slovenska do Európskej únie priniesol implementovanie jej zákonných predpisov. Ochrana prírody a krajiny je v súčasnosti obsiahnutá na národnej úrovni v 41 aktuálnych právnych predpisoch v oblasti ochrany prírody a krajiny so zapracovaním priamych a nepriamych novelizácií.

Veľmi dôležité je pritom zakotvenie trvalo udržateľného rozvoja (TUR) v právnom systéme Slovenskej republiky. Myslí sa pod ním taký rozvoj, ktorý súčasným i budúcim generáciám zachováva možnos uspokojova ich základné životné potreby a pritom neznižuje rozmanitos prírody a zachováva prirodzené funkcie ekosystémov. Na tento krok nadväzovalo spracovanie Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja SR, ktorá charakterizuje trvalo udržateľný rozvoj ako cielený, dlhodobý (priebežný), komplexný a synergický proces ovplyvňujúci všetky oblasti života (duchovná, sociálna, ekonomická, environmentálna a inštitucionálna), odohrávajúci sa na viacerých úrovniach (lokálna, regionálna, národná, globálna) a smerujúci prostredníctvom uplatňovania praktických nástrojov a inštitúcií k takému modelu fungovania príslušného spoločenstva (miestnej a regionálnej komunity, krajiny, medzinárodného spoločenstva), ktorý kvalitne uspokojuje materiálne, duchovné a sociálne potreby a záujmy ľudí, pričom rešpektuje hodnoty prírody a neprekračuje únosnú kapacitu krajiny a jej zdrojov. Akčný plán TUR na roky 2005 2010 konkretizuje ciele vzhľadom na vonkajšie podnety a vnútorné potreby. Spåňa požiadavky Európskej komisie na jasné formulovanie cieľov TUR, ich efektívnejšie vyhodnocovanie a využívanie súčinnosti medzi doplnkovými činnosami a politikami.

(Quark, 2.1.2007)