Ako ďalej na juhu Slovenska? Tak ako na severe Číny?
Klimatické zmeny sa na juhu našej krajiny prejavujú posledných 10 rokov intenzívnejšie a rok 2026 je úplný extrém. Neustále plačeme nad zmenou klímy, ale robíme všetko pre to aby sme tieto zmeny aspoň zmiernili? A čo sa dá pre to urobiť? Podľa mňa dve veci: nové druhy drevín a neustále pokrytie pôdy živým, zeleným lesom. Pritom sa nespoliehať iba na prirodzenú obnovu.
Spolu s kolegom Rišom Némom chodíme po našich porastoch a porovnávame stav dubov v nich. Či ide o dub letný alebo o dub zimný, vidíme veľký nárast odumierajúcich jedincov.
Ak bude táto tendencia pokračovať, do piatich rokov nám naše pôvodné duby na juhu Slovenska úplne vymiznú. Dávame si otázku: čo budeme sadiť namiesto hynúceho duba?
Brest vymizol už dávnejšie, v porastoch je iba vtrúsený. Jaseň bol pred 10-15 rokmi napadnutý hubovým ochorením, ktoré ho zdecimovalo a teraz ho už asi úplne zlikviduje krasoň jaseňový.
Javor horský vysychá a mliečny spolu s ním. Usychá dokonca aj čerešňa a lipa. Prežívajú, a to doslova, len hrab a javor mliečny, teda dreviny podrastové a považované za plevel. Asi najlepšie sa zatiaľ drží cer, ale vydrží mu to?
Dobre sa darí agátu, ktorý okamžite obsadzuje prázdne miesta po našich hlavných drevinách. Lenže porasty agátu sú značne horúce, ak sa k agátu nepridružia aj iné dreviny, hlavne tieňomilné, pôda pod korunami agátu je prehriata.
No a potom je tu pajaseň žliazkatý, ktorý sa šíri raketovou rýchlosťou aj na suchých, skalnatých, exponovaných miestach. Jeho šíreniu veľmi napomáhajú zanedbané vinice, sady a opustené, neobrábané pozemky v súkromnom vlastníctve, na ktoré nemáme my, lesníci dosah.
Takže ako ďalej na juhu Slovenska?
V roku 2015 sme spolu so Zdenkou Hudecovou, Renátou Červeňanovou a Jarkou Vaňovou obdivovali sedemročné porasty nepôvodných drevín odolných voči suchu a extrémnym teplotám vo Wurzburgu. U nás nepôvodnú duglasku sadiť nemôžeme, v Nemecku či v Čechách ju sadia bez problémov. Je to estetická drevina, s rýchlym rastom a aj dobrým hospodárskym využitím, tak prečo ju nezaradiť medzi dreviny, ktoré by sme mohli sadiť na plochy ktoré obsadzuje už len pajaseň a agát?
Prišiel čas, keď je potrebné aj u nás upraviť legislatívu a do našich lesov začať vnášať aj cudzokrajné dreviny, ktoré odolajú extrémnym suchám a výkyvom teplôt, dreviny, ktoré sú hodnotné aj z hľadiska ochrany pôdy a vody a aj z hospodárskeho hľadiska. Môžeme využiť duby z Balkánu, či z Malej Ázie, rozhodne oživiť pestovanie duglasky a začať pestovať cédre či liesku tureckú, dobré výsledky má aj dub červený. Máme najvyšší čas, lebo iní sú už pred nami. Za Nemeckom zaostávame, ale aj taká Čína, na ktorú možno niektorí hľadia cez prsty, je už ďalej ako my.
V septembri tohto roku som sa zúčastnila expedície do Číny, organizovanej Jirkom Mánkom. Hlavnou témou návštevy bola návšteva národných parkov Číny. Prešli sme dva: Wuyishan a Saihanbu.
Čínska Saihanba ma oslovila ako lesníčku z južného Slovenska. Problémy v tejto časti krajiny sú veľmi podobné tým našim na našom juhu. Extrémne teploty, málo zrážok, veľké suchá v lete.
Národný park Saihanba, ktorý leží na severovýchode Číny v blízkosti mesta Chengde a je nárazníkovou zónou medzi púšťami a vnútrozemím sa rozprestiera na 940 km2 v nadmorskej výške 1500-2067 metrov. Je tu prítomný neustály vietor.
Územie patrí do oblasti, ktorá je určená na zamedzenie šírenia púšte ďalej do vnútra krajiny. Zároveň pôsobí ako zásobáreň vody pre vnútrozemské mestá ako napr. Peking.
V roku 1967 tu na pokyn vlády začala výsadba umelého lesa. Lesy tu v minulosti boli, ale v priebehu 20. storočia boli vyťažené, časť dokonca aj zámerne zničená. Krajina sa zmenila na step a pomaly sa začala rozširovať púšť. Pôda degradovala, zrážky klesli na 50 mm za rok. Pridajme k tomu večný vietor a extrémne teploty, veď priemerná ročná teplota je tu -1,3°C, a máme skoro mŕtvu krajinu.
Od roku 1967 sa vďaka postupnej umelej výsadbe 11 % lesnatosť Saihanby zvýšila na 80 % v roku 2026 a zrážky sa zvýšili z 50 mm za rok na 400-550 mm za rok. Vietor už neprevaľuje hory piesku a pôda, aj keď je jej len tenká vrstva, ale predsa, je chránená proti erózii. Lesné porasty sú tvorené umelo zalesnenými monokultúrami smrekovca, ten tvorí základnú kostru. Postupne sa však začali vysádzať aj iné dreviny ako borovica, breza, vŕba, brest. Dnes sa už robia podsadby smrekom a vnášajú sa aj ďalšie listnáče ako javory, jarabina a pod.
Ani po veľkej ľadovcovej kalamite v roku 1971, veľké zničené plochy nezostali napospas svojmu osudu. Boli znovu zalesnené. Tento trend sa razí dodnes. V prípade zničenia lesa z akýchkoľvek dôvodov, sa zničený les okamžite nahrádza novou výsadbou. Len neustále pokrytie pôdy lesom tvoreným živými stromami dokáže zabezpečiť dobré klimatické podmienky na danom území.
Zalesňovanie degradovaných pôd prebieha v Číne stále. Najprv sa zastavuje pohyb piesku, stabilizujú sa pieskové duny, zasadia sa rastliny, potom kríky a nakoniec stromy.
Využíva sa všetko čo je ochotné a schopné rásť v daných podmienkach. Či ide o pôvodné alebo nepôvodné druhy rastlín, podstatné je ako ich možno použiť pri pokrytí pôdy, pri jej stabilizácii a pri zlepšení klímy. Pravdaže nepôvodné druhy rastlín sú kontrolované, ale hlavne, že sú používané.
Takže ako? Vykročíme už konečne aj my cestou, ktorou kráčajú iní pred nami? Prestaneme sa držať len bezzásahu a myšlienky, že príroda sa so všetkým vysporiada sama? Využijeme pri tom v rozumnej miere aj cudzokrajné dreviny?
Nemecko a Čína už povedali ÁNO.
Lenka Matejdesová
