Vecnosť, argumenty a odbornosť
Ing. Miroslav Kluka pracoval v štátnych a neštátnych lesoch i v štátnej správe
Ing. Miroslav Kluka, 65-ročný lesník z Oravy, žijúci vo Veličnej pri Dolnom Kubíne, má bohaté pracovné skúsenosti z pôsobenia v štátnych lesoch, v štátnej správe lesného hospodárstva i v súkromných lesoch. V súčasnosti je aktívny v reprezentatívnej organizácii lesomajiteľov, ktorou je ÚNIA regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska. Má prehľad o lesníctve a dokáže sa pozerať na súčasné dianie s nadhľadom bohatých skúseností, získaných počas uplynulých desaťročí. V rozhovore pre náš časopis Ing. Miroslav Kluka má čo povedať čitateľom.
Skúsme začať náš rozhovor netradične od konca. Mohli by ste pokojne tráviť čas na zaslúženom odpočinku a oddychovať, ale vy ste aktívny v ÚNII regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska. Prečo?
V čase, keď som pôsobil na lesnom úrade, kolega telefonicky zavolal nejakého pána Ovseníka (predseda ÚNIE regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska – pozn.red.). Zaujímalo ho vysvetlenie ohľadne pozemkových spoločenstiev. Neskôr, keď začal ochranársky tlak na rozširovanie bezzásahového režimu v lesoch, chodili sme na verejné protesty.
Keď sa začali vytvárať rady národných parkov, Milan Ovseník ma navrhol za člena Rady Národného parku Malá Fatra. Ochranári boli proti tejto nominácii, pretože keď prišli za mnou do urbáru vo Veličnej, aby sme sa dohodli na manažmente hlucháňa, navrhli do bezzásahu 60-ročné bukové porasty, v ktorých sa realizovala prebierka. Ich návrh ma zaskočil. Trval som na tom, že tieto porasty nie sú vhodné pre hlucháňa. Opýtal som sa ochranárov, kedy tam tento chránený vták bol. Nevedeli mi odpovedať. Tak som sa opýtal, kedy tam bude. Dostal som odpoveď, že o 200 rokov. Po takejto odpovedi som ich z kancelárie jednoducho vyhodil.
Ako teda pokračuje vaša spolupráca s ÚNIOU regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska?
Milan Ovseník sa rozhodol využiť moje lesnícke skúsenosti, takže lesomajiteľov zastupujem napríklad v Komisii Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR pre problematiku lykožrúta smrekového a rozpadu smrečín. Som známy tým, že nemám rád rozprávky. Zaujímajú ma len fakty a výsledky, dôraz kladiem vždy na vecnosť, argumenty a odbornosť. A tak aj vystupujem v Rade Národného parku Malá Fatra, v ktorej som sa stal členom na základe menovacieho dekrétu od ministra životného prostredia.
V súčasnosti prebieha proces posudzovania návrhu zonácie Národného parku Malá Fatra, ktorý nám bol predstavený trikrát, možno štyrikrát a vždy v inej podobe. Počas obnovy programov starostlivosti o lesy v okrese Dolný Kubín sme zistili, že na ministerstvo životného prostredia bola zaslaná ďalšia podoba návrhu, o ktorej sme nevedeli. Napríklad v urbári vo Veličnej návrh zonácie počíta s preradením 200 hektárov porastov, v ktorých sa doteraz bežne hospodárilo, do 3. stupňa ochrany prírody. Na 150 hektároch sú v návrhu zakázané zásahy v lesoch kvôli hlucháňovi. Pritom v tomto stupni ochrany sa má hospodáriť prírode blízkym spôsobom. Tých nejasností s manažmentom porastov vo vyšších stupňoch ochrany je v návrhu niekoľko aj kvôli tomu, že zámery ochranárov sú často v rozpore s územnými plánmi dotknutých obcí.
Ako vnímate vy, ako skúsený lesný hospodár snahu ochrancov prírody presadiť čoraz väčšie územia s ničnerobením, pasívnou ochranou a ponechaním doteraz odborne obhospodarovaných porastov na samovývoj?
Moja skúsenosť je taká, že keď od nich žiadam, aby doložili v konkrétnych porastoch a lokalitách výskyt chránených živočíchov alebo rastlín, ktorým argumentujú pri presadzovaní sprísnenej ochrany, tak ich trvanie na ničnerobení akoby bolo výsledkom ich vlastného ničnerobenia, pretože takéto prieskumy nemajú k dispozícii a relevantnými výsledkami nevedia doložiť svoje zámery. Nám sa napríklad podarilo minulý rok dostať do Snilského sedla pri Terchovej dobytok. Zožali sme za to obrovskú kritiku ochranárov, pretože vraj ničíme v tejto lokalite chránené rastliny. Keď sme chceli vedieť aké, nedostali sme túto informáciu. Takisto, keď sme žiadali výsledky drahého monitorngu veľkých šeliem, požadované údaje nám takisto neboli poskytnuté.
Vráťme sa teraz na začiatok vašej lesníckej dráhy. Predstavte nám v krátkosti, čím všetkým ste na nej prešli.
Po absolvovaní štúdia na lesníckej fakulte som nastúpil na Lesný závod Oravský Podzámok. Začínal som od piky ako lesník na Lesnej správe Dolný Kubín, Lesný úsek Sokol, ktorý bol zanedbaný, pretože tam štyri roky nepracoval žiadny lesník. Začiatky boli skutočne ťažké, musel som si poradiť sám, napríklad aj pri zabezpečovaní pracovníkov do pestovnej činnosti. Lesný úsek mal 900 hektárov a lesnú škôlku. Neskôr som sa stal vedúcim Dopravno-manipulačnej správy v Oravskom Podzámku. Riadil som 45 ľudí a ročne sme zabezpečovali odvoz 100 000 kubíkov dreva.
Po zlúčení lesných závodov v Oravskom Podzámku a Námestove v roku 1995 som si vyskúšal prácu vedúceho Strediska drevárskej výroby, ktoré podliehalo riaditeľovi Severoslovenských štátnych lesov v Žiline. Napriek tomu, že som mal najlepšie hospodárske výsledky zo všetkých stredísk v rámci podniku, ma odvolali. Nepáčil sa im môj prístup, v ktorom nemali miesto výhovorky.
Medzitým sa začali konštituovať lesné a pozemkové odbory na okresných úradoch a keď som dostal ponuku tam ísť pracovať, tak som ju prijal. Po čase som si povedal, že súkromní vlastníci dostali lesy, ale mali holé ruky, pretože nedostali stroje, cesty. A že ak nechcem mať problém, tak musia byť poučení. Takže sme zorganizovali aktív odborných lesných hospodárov a lesomajiteľov. K tomu sme pridali hasičské školenie. Oboznámili sme ich s platnou legislatívou a vyzvali, že ak chcú niečo robiť v lese a nevedia ako, nech sa prídu poradiť.
Zareagovali vtedy lesomajitelia pozitívne?
V roku 1997 došlo k preberaniu kultúr v 3. a 8. roku veku. Úmyselne sme počkali do júna, aby mali za sebou prvé vyžínanie. Latku sme vtedy nastavili vysoko a udeľovali sme aj pokuty. Malo to efekt, videl som, že mladé lesné kultúry sa vyvíjajú dobre. Niektoré subjekty dosiahli výborné výsledky a tak som povedal, že už tam netreba chodiť na kontrolu, lebo je všetko v poriadku. A oni na to, v žiadnom prípade, ty k nám prídeš, pretože sa potrebujeme poradiť. A práve kontroly mladých kultúr považujem za jediné zmysluplné kontroly v lesnom hospodárstve.
Lesomajiteľom sme napríklad na úrade pomáhali s prípravou projektov na lesné cesty s protipožiarnymi nádržami, ktoré podávali na Pôdohospodársku platobnú agentúru. V rámci Žilinského samosprávneho kraja sa nám podarilo na Oravu dostať najviac finančných prostriedkov na realizáciu týchto projektov.
Pôsobili ste v štátnych aj neštátnych lesoch, môžete teda porovnávať.
Na Orave je rozdrobené vlastníctvo. Pri odovzdávaní lesov v reprivatizácii to bol ako prémiový ukazovateľ a potom sa stávalo, že po prevzatí lesného majetku v obci Breza sa výbor pozemkového spoločenstva po týždni rozpadol. Po desiatich rokoch od začatia tohto procesu a po tom, ako sa neštátni vlastníci naučili aj vďaka našej podpore a pomoci hospodáriť, som na aktíve odborných lesných hospodárov a lesomajiteľov mohol vyhlásiť, že súkromné lesy predbehli štátne lesy. Predbehli ich v kvalite zalesňovania, uhadzovania haluziny, prakticky vo všetkých činnostiach.
Keď som začal pracovať na urbáre, postupne som si uvedomil, že ak je v pozemkovom spoločenstve lesník, ktorý robí OLH a výbor ho rešpektuje, tak sa stáva vlastne riaditeľom, výrobným i ekonomickým námestníkom. Rozhoduje sa rýchlo, pružne reaguje, riadenie a hospodárenie v takomto subjekte je potom dynamické a efektívnejšie ako v štátnom subjekte, kde všetko musí prejsť komplikovaným schvaľovacím procesom. Manažment v neštátnych lesoch je skrátka akčnejší.
A ešte jedno porovnanie. Kam sa dostalo podľa vášho názoru slovenské lesníctvo od čias vašich začiatkov po súčasnosť?
Naši otcovia nám les zanechali v oveľa lepšom stave, v akom ho my zanechávame svojim deťom a vnukom. Hlavnú príčinu vidím v tom, že štátna správa stratila kontakt s lesníckou prevádzkou. Navyše, politika zasiahla do štátnej správy aj na tej najnižšej úrovni a spôsobila tým lesníctvu najväčšie škody. Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka musí riadiť špecializovanú štátnu správu a nemôže sa vyhovárať, že na štátnu správu nemá dosah, lebo je v pôsobnosti ministerstva vnútra. Problém vidím aj v tom, že v štátnej správe už nepracujú ľudia, zanietení pre lesníctvo. Nerozumiem argumentácii, že nechodia do terénu, lebo sú zahltení administratívou. Akou? Som presvedčený o tom, že je nutné zmeniť veľa vecí v lesníctve, aby fungovalo opäť tak, ako má.
Ďakujem za rozhovor.
Jozef Marko
