Aj v najodľahlejších častiach vidieka žijú ľudia ako súčasť prírody
Odporcovia ochranárskeho konceptu pretvorenia slovenského vidieka na divočinu a skanzen pre turistov, v ktorom majú vidiečania plniť najmä úlohu poskytovateľov ubytovania pre hostí z mestských aglomerácií a zo zahraničia, požičiavania horských bicyklov, vyberania parkovného a predávania produktov tradičných remesiel ako sú prútené košíky a vyrezávané varešky, opakovane a stále bezvýsledne argumentujú tým, že Slovensko je husto osídlená, urbanizovaná, obhospodarovaná a kultúrna krajina.
Že na Slovensku aj v tých najodľahlejších častiach, kde by to obyvatelia miest nikdy neočakávali, žijú tiež miestni ľudia. Vlastnia tam pôdu, ktorú zdedili po svojich predkoch a chcú ju využívať tak, ako uznajú za vhodné. Odporcovia bezzásahového režimu nabádajú k tomu, aby sme u nás efektívne a racionálne, vyvážene k prírode, ekonomike a spoločnosti, využívali prírodné bohatstvo. A nepodporovali ničnerobenie - ponechanie prírody a krajiny na samovývoj na obrovských výmerách najmä v horských a podhorských oblastiach.
Za ostatné roky som sa neraz presvedčil na pracovných cestách po Slovensku, že naša krajina nie je a nemôže byť prostou divočinou a zakonzervovaným skanzenom, pretože plnohodnotnou súčasťou prírody a krajiny sú ľudia, ktorí žijú a chcú žiť aj naďalej tam, kde sú ich korene, kde sa cítia doma a kde im je najlepšie. Sú to ľudia, ktorí rozumejú prírode lepšie ako nikto iný a dokážu žiť v súlade s ňou. A nevedia si predstaviť, že by žili niekde inde.
Takýmto príkladom bolo pre mňa stretnutie so 67-ročným Petrom Simanom, ktorý sa narodil na lazoch v horách nad Muránskou Zdychavou, vzdialenej sedem kilometrov od Revúcej. Celý jeho život je spätý s týmto krásnym a drsným krajom v Slovenskom Rudohorí, do ktorého sa dá dostať úzkou dolinkou Karafová.
Po dvoch kilometroch od dediny musíte vyšliapať „po svojich“ stovky metrov do prudkého kopca a otvorí sa pred vami rozľahlý priestor s doširoka – doďaleka roztrúsenými usadlosťami tunajších obyvateľov v objatí lesnatých kopcov v lokalite s miestnym názvom Štefkov diel.
Peter Siman s výnimkou troch rokov, odpracovaných vo fabrike na výrobu kobercov v Revúcej, strávil celý život prácou v lese. Hovorí, že vždy ho to ťahalo do hory. A hoci sa v nej podľa jeho slov narobil za tie dlhé roky ako otrok, nikdy neoľutoval, že neodolal jej volaniu.
Robil v štátnych lesoch a neskôr so synom ako živnostník pre neštátne lesnícke subjekty. Spočiatku nakladal drevo, potom pracoval na expedičnom sklade, zalesňoval. Skrátka robil, čo bolo treba. Neskôr kúpil traktor, motorovú pílu a drel ďalej, aby uživil rodinu s troma deťmi.
Na ruke mu ostala pamiatka na prácu lesného robotníka v podobe chýbajúcej polovice prsta. Prekonal zlomeninu rebier, keď naňho spadol z výšky uvoľnený konár a prežil aj niekoľko ďalších nebezpečných situácií, ktoré k práci v ťažbe a približovaní dreva jednoducho patria. Pilčík môže byť akokoľvek opatrný, ak nemá potrebné šťastie, nemusí sa z hory vrátiť domov živý a zdravý.
Peter Siman ešte do minulého roka choval kravku, predtým roky dochovával býčkov. Tých mal na pastve v okolí gazdovstva naučených tak, že keď na ne zapískal, rozutekané sa zbehli k nemu a išli disciplinovane domov. Má už svoje roky a tak sa teraz stará len o deväť včelích rodín.
Rozprávali sme sa dlho o neľahkom živote v tvrdých podmienkach, pretože najmä v zime, keď nasype množstvo snehu a zaduje poriadny vietor, neradno je zdržiavať sa dlhšie vonku.
Znova som si uvedomil, ako už neraz, keď som mal možnosť hovoriť s ľuďmi, ktorí žijú a chcú naďalej žiť v končinách, do akých chodia ľudia z miest iba relaxovať, že Slovensko nie je a ani nemôže byť divočinou či skanzenom, výhradne určenom na obdivovanie prírody.
Jednoducho preto, že jej súčasťou je aj s prírodou, pôdou a prácou na pôde úzko spätý vidiecky človek.
Jozef Marko
