Dvadsať rokov vyhodnocoval, ako pribúdali sucháre - Ján Ferenčík

Ing. Ján Ferenčík pracoval celý život v Tatranskom národnom parku

Rodák z Kežmarku a od februára tohto roka dôchodca, roky žijúci v Starej Lesnej vo Vysokých Tatrách Ing. Ján Ferenčík, mal otca lesného inžiniera. Ing. Viliam Ferenčík pracoval vo vojenských lesoch, neskôr sa stal ekonomickým námestníkom Správy Tatranského národného parku (TANAP) a rodina sa presťahovala do Tatranskej Lomnice. Ing. Peter Ferenčík mal vtedy pätnásť rokov a bol rozhodnutý vydať sa na lesnícku dráhu. Dopadlo to tak, že v TANAP-e pracoval ako výskumný pracovník po celý svoj profesijný život.

„Už ako siedmak na základnej škole som išiel brigádovať do vojenských lesov. Robil som v prerezávke a potom som chodil po lesných porastoch s taxátormi. V lese som trávil každé prázdniny, chcel som si predsa zarobiť na bicykel a magnetofón,“ usmieva sa pri tejto spomienke Ing. Ferenčík. S vážnejšou tvárou dodáva, že práve na týchto brigádach sa vyformoval jeho vzťah k lesu a k práci v lese. A ten určil jeho ďalšiu životnú cestu – absolvoval Strednú odbornú lesnícku školu v Prešove a Lesnícku fakultu vtedajšej Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene.

Model pekného TANAP-u fungoval najlepšie

Na Správe TANAP-u začínal v období, keď tam pracovali všetci pospolu a neexistovali rozdiely medzi lesníkmi a ochranármi. Ing. Ferenčík tomuto obdobiu hovorí „pekný TANAP, pretože tento model fungoval v našom najstaršom a najznámejšom národnom parku podľa môjho názoru najlepšie. Spolužitie odborníkov za všetky oblasti bolo doslova ideálne. Žiadne aktivity, ktoré by narúšali odborné činnosti, jednoducho neboli.

Všetko sa začalo meniť po tom, ako v roku 1994 vstúpil do platnosti zákon o ochrane prírody a krajiny. Ochranári, ktorí dovtedy boli iba dobrovoľníkmi, sa postupne chopili moci nad ochranou prírody a začali lesníkom komplikovať odbornú robotu. Lesníci dovtedy nemali žiadne kritické strety s verejnosťou, ale potom, ako ich cestu skrížili ochrancovia prírody, sa to radikálne zmenilo.

Výsledkom tohto procesu bolo aj rozdelenie správy územia národného parku na Správu TANAP-u a Štátne lesy TANAP-u v roku 1996. Zákon o ochrane prírody a krajiny dal odporcom lesníkov príležitosť dehonestovať ich prácu a oni ju využili. Lesník sa stal vo vedomí verejnosti ničiteľom prírody a drevožrútom.“

Ako výskumný pracovník Výskumnej stanice Správy TANAP-u sa Ing. Ferenčík venoval výskumu záťaží. Tatranskí výskumníci sledovali dopravnú situáciu, merali spády oxidu uhličitého, v 80.-tych rokoch sa začalo hovoriť o imisiách, ktoré atakovali slovenské lesy najmä z Ostravska a okolia Katowíc. Výskumy podľa jeho slov potvrdzovali zvýšený výskyt ťažkých kovov v ovzduší a prvé vplyvy týchto škodlivín sa začali prejavovať na lesných porastoch.

„Pripisovali sme to forme výskytu optickej šošovky. Z emisného mraku, ktorý sa držal v určitej výške, došlo vplyvom filtrácie žiarenia k spáleniu asimilačných orgánov lesných porastov a k ich zožltnutiu. Tento jav bol pomenovaný ako fotochemický spád, ktorý nebol trvalý, pretože postupne začali byť znižované objemy emisií montovaním filtrov a znižovaním objemu produkcie v spomenutých uhoľných revíroch. Túto záťaž už potom nebolo nutné sledovať,“ spomína si Ing. Ferenčík.

Od roku 1991, ktorý bol extrémne suchý a prejavil sa na zdravotnom stave smrečín, začal byť témou v TANAP-e lykožrút. Najskôr sa podľa slov Ing. Ferenčíka začali v porastoch objavovať jednotlivé chrobačiare, v roku 1992 tento proces pokračoval a v nasledujúcich rokoch mal stúpajúci trend. V rokoch 1995 – 1996 podkôrniková kalamita vyvrcholila hromadným hynutím smrekov v Tatranskej Javorine.

„V tom čase sme tam pristúpili k tvorbe opatrení, ktoré mali zásadný vplyv na zníženie šírenia podkôrneho a drevokazného hmyzu. Za tri roky sa podarilo manažment prispôsobiť tak, že sme každé ráno viacerí vyrážali do porastov v Tatranskej Javorine s ďalekohľadmi a vyznačovali sme jednotlivé stromy, napadnuté lykožrútmi. Bez ďalekohľadov nebolo možné identifikovať všetky aktívne chrobačiare. Večer sme mávali bolesti krčných svalov z toľkého pozerania do korún stromov.

Využívali aj vrtuľník, len aby zabránili šíreniu lykožrúta

Malo to ale svoj význam, pretože bolo včas podchytených maximum napadnutých smrekov. Vzápätí za nami išli čaty, ktoré ich vyrúbali a asanovali. Treba povedať aj to, že sme intenzívne striekali kmene stromov, aby sme zabránili vyleteniu ďalšej generácie lykožrútov. Asanácia odkôrňovaním pri takých objemoch, pretože išlo o tisíce kubíkov, nebola možná. Dokonca sme využívali aj vrtuľník, len aby sme zabránili šíreniu podkôrneho hmyzu do zdravých porastov.

Vedeli sme, že lykožrút nemá toľko prirodzených nepriateľov, ktorí by dokázali zvrátiť jeho premnoženie. Niektorí ekológovia a aktivisti tvrdili vtedy v masmédiách, že sa zlikviduje sám a jeho populácia sa zrúti sama. Naša skúsenosť bola taká, že tam, kde sa nachádzali aktívne chrobačiare, spravidla pri nich ležal vývrat, do ktorého lykožrúty naleteli. A keďže viac padnutých stromov v okolí nebolo, vyletel z neho do stojacich smrekov. Akonáhle takáto jednotlivá vetrová kalamita nebola spracovaná a asanovaná včas, lykožrút sa postupne šíril ďalej,“ dodáva na túto tému Ing. Ferenčík.

A nadväzuje na ňu informáciami o diaľkovom prieskume. V roku 1987 prišli do TANAP-u českí výskumníci z Brandýsa nad Labem so satelitnými snímkami a vtedy si ich slovenskí kolegovia uvedomili, že zhora je na lesné porasty úplne iný pohľad ako zo zeme: „Mali k dispozícii mapy, na ktorých sa nachádzali modré fliačiky. To znamenalo odumreté alebo usychajúce stromy. Išli sme s takou mapou do lesa za horárom a ukázali sme mu tie miesta na mape, ale on zareagoval, že je vylúčené, aby bol na nich lykožrút, pretože ich horári prezreli. Išli sme tam a našli sme kotlík chrobačiarov, v ktorých bol lykožrút zavŕtaný, hoci koruny stromov boli zelené. Ale vo farebnom spektre na satelitnej snímke bolo vidieť reálny zdravotný stav porastov. Bola to teda veľmi dobrá metóda v boji s podkôrnym hmyzom.

Po rozdelení Československa sme sa k nej dostali až po vetrovej kalamite z novembra 2004, kedy sme mali k dispozícii letecké snímky. Tie boli ešte podrobnejšie s rozlíšiteľnosťou na jednotlivý strom. A to bola moja práca od spomínaného roku 2004 do odchodu do dôchodku v roku 2024. Pravidelne som vyhodnocoval, ako pribúdali v TANAP-e sucháre. Ja som síce vyhodnotil, ako a kam pribudli tisíce hektárov suchárov, ale dostal som odpoveď, že do 5. stupňa ochrany sa nedá zasahovať a do 4. stupňa ochrany len čiastočne. Výsledkom bol nekonečný kolobeh šírenia lykožrútov z týchto území do zdravých porastov v nižších stupňoch ochrany. A nebolo možné tak ako v 90.-tych rokoch zastaviť kalamitu. Zmenila sa výšková hranica výskytu lykožrúta z 1 000 m n. m. a siaha až na hornú hranicu lesa.

Napriek tomu, že priamy výsledok mojej práce nebol taký, aký som očakával, ma táto práca bavila. Hovoril som si, že raz vytrvalosť a systematickosť bude mať zmysel. Myslím, že teraz k tomu došlo. Začali sa vyčísľovať environmentálne škody a mapy, ktoré som zhotovoval v ročných, dvojročných a neskôr trojročných cykloch, sú dôkazom toho, ako to vtedy s vývojom podkôrnikovej kalamity skutočne bolo. Nikto nemôže tvrdiť, že to bolo inak.“

Najväčší problém je zonácia od stola a narýchlo

Opýtal som sa Ing. Ferenčíka na jeho názor, či je súčasný model ochrany prírody na Slovensku trvalo udržateľný. Odpovedal, že najväčší problém vidí v zonácii, ktorá je robená od stola a narýchlo. „Myslím si, že zonáciu má navrhovať odborný lesný hospodár, ktorý pozná prírodné prostredie v daných podmienkach najlepšie. V súčasnosti je ten posledný, ktorému predložili návrh zonácie ako hotovú vec. Ak aj dostal možnosť návrh pripomienkovať, jeho pripomienky neboli zohľadnené.

Postup má byť opačný. Doteraz zaraďovali všetky 130-ročné porasty do 5. stupňa ochrany, ale to neznamená, že všetky boli tak cenné, aby mali byť zaradené do najprísnejšie chránených území. A urobiť zonáciu len na štátnych pozemkoch ako doteraz nepovažujem za systémové riešenie, veď príroda nemá hranice. Uvidíme, čo prinesie snaha rozšíriť zonáciu aj na súkromné pozemky.“

Zhodli sme sa na tom, že v Tatranskom národnom parku je zonácia so súhlasom všetkých zainteresovaných skupín nedosiahnuteľná a ak sa o nej rozhodne, tak sa asi všetci budú cítiť ukrivdení. Rozprávali sme sa ešte dlho o tom, čo všetko za tie roky Ing. Ján Ferenčík v TANAP-e zažil. Myslím, že jeho rozprávanie by pokojne vydalo aj na román.

Jozef Marko