Spoločnosť volá po environmentálnom obrodení

Už dlhšiu dobu sme svedkami rôznych iniciatív za zvyšovanie environmentálneho povedomia naprieč celou spoločnosťou. Slovenská agentúra životného (SAŽP) prostredia poverená priamym riadením neformálnej environmentálnej výchovy, vzdelávania a osvety (EVVO), zriadila v roku 2018 pracovnú skupina s cieľom vytvoriť jednotný systém certifikácie pre poskytovateľov EVVO. Jediné pobytové zariadenie SAŽP pre tento účel: Stredisko environmentálnej výchovy Dropie prechádza vďaka grantom rozsiahlou rekonštrukciou a má ambíciu stať sa lídrom v neformálnej envirovýchove. Banskobystrický samosprávny kraj intenzívne pracuje na vôbec prvej stratégii environmentálnej výchovy, ktorej súčasťou bude aj výstavba environcentier v kraji. Rôzne záujmové združenia ako poľovníci, včelári pociťujú potrebu účinne komunikovať s deťmi a širokou verejnosťou pre lepšie chápanie ich činností. Aktívni sú aj lesníci, ktorí prostredníctvom aktivít lesnej pedagogiky úspešne oslovujú rôzne cieľové skupiny. Nezaostáva ani tretí sektor s naozaj pestrou paletou kvalitných programov. Iniciatívne v rôznorodých aktivitách za ochranu životného prostredia sú dokonca komerčné firmy. Množia sa iniciatívy vysádzania stromov, dokonca je možné stromy si aj „kúpiť“. Za zmienku stoja snahy niektorých združení, ktoré hlásajú, že potrebujú vrátiť environmentálnu výchovu na školy, aby v deťoch od malička budovali silný vzťah k lesu a jeho odbornému hospodáreniu.

Toto obrodenie spoločnosti je dozaista chvályhodné. Najmä vtedy, keď v tomto roku to bude už 75 rokov, čo sa prvýkrát objavil pojem environmentalistika¹. Najmä vtedy, keď viacerí autori konštatujú, že environmentálna výchova vykazuje nízku spoluprácu odborných inštitúcií, rezortných a mimorezortných organizácií, absentujúci systém pregraduálnej prípravy učiteľov environmentálnej výchovy, či chýbajúce kvalitné programy². A napokon najmä vtedy, keď si spoločnosť už dva roky meria sily s pandémiou menom covid a pobyt v prírode bol jednou z mála neobmedzených činností. 

 „...environmentálna výchova vykazuje nízku spoluprácu odborných inštitúcií, rezortných a mimorezortných organizácií, absentujúci systém pregraduálnej prípravy učiteľov environmentálnej výchovy, či chýbajúce kvalitné programy.“ 

Pri systéme environmentálnej výchovy na Slovensku sa stretávame s dvomi slovnými spojeniami: Environmentálna výchova a vzdelávanie a Environmentálna výchova, vzdelávanie a osveta. Prvé je používané v súvislosti so Štátnym vzdelávacím programom (ŠVP) ako takzvaná formálna, t.j. sústredená v zariadeniach školského typu. Druhé spojenie je rozšírené o slovo „osveta“ a je používané v kontexte neformálneho vzdelávania, ktorú rezortne zastrešuje MŽP SR. Rozčlenením environmentálnej výchovy na formálnu a neformálnu sa určili rámce jej inštitucionálneho zabezpečenia, čo môže vytvárať isté disparity v kompetenciách, obsahoch a prioritách, ale zároveň ponúka obrovský priestor na spoluprácu a vzájomné dopĺňanie sa. Napokon, samotný ŠVP tento model odporúča.

Východiská environmentálnej výchovy treba hľadať v environmentálnej etike, ktorej základom je „osvietený antropocentrizmus³“. Ten chápe životné prostredie človeka ako širšie planetárne prostredie a širšie chápe aj pojem ľudstvo, ktoré vyzýva k zodpovednosti za budúce generácie, lebo aj tie majú právo na to, aby im súčasné zanechali prostredie vhodné na život. Toto je základná premisa, ktorá by mala byť alfou a omegou každej environmentálnej výchovy, bez ohľadu na to, kto ju hlása a poskytuje. Prepojiť poznatky na život človeka, aby chápal súvislosti od jednoduchých ku globálnym dôsledkom a ešte vyšší stupienok, pretaviť ich do bežného správania a prijať zodpovednosť za vlastné rozhodnutia. Výstižne to na jednoduchom príklade vyjadruje Výbohová (2019), keď tvrdí, že environmentálna výchova nemá byť iba o tom, že deti naučíme opravovať, čo sa pokazilo a tvorivo pretvárať odpad, ale dôležitejšie je vedieť sa správať, aby sme znečistenie nadmerne neprodukovali. 

 „Prepojiť poznatky na život človeka, aby chápal súvislosti od jednoduchých ku globálnym dôsledkom a ešte vyšší stupienok, pretaviť ich do bežného správania a prijať zodpovednosť za vlastné rozhodnutia.“ 

Realitou súčasnosti sú početné príspevky a reportáže na témy ochrany životného prostredia, vyhlasovania chránených území, pralesov, požiadavky po „mäkších“ formách hospodárenia v lesoch, dopytu po rekreačnom využití lesov. Faktom sú aj reakcie jednotlivcov, záujmových zoskupení, parlamentných zástupcov ľudu, ktoré vykazujú názorovú polaritu a negatívne emócie. Dá sa predpokladať, že mnohému by sa dalo predísť, ak by sme mali poznatky získané cieleným environmentálnym vzdelávaním postaveným na odborných poznatkoch s jasnými prioritami a spoločenskými požiadavkami a vedeli ich pretaviť do každodenného správania sa, vyjadrovania a rozhodovania. Spoločnosť si pýta odpovede.

Toto by mal byť jasný signál pre environmentálnu výchovu bez ohľadu jej inštitucionálneho pokrytia, bez ohľadu na záujmy jednotlivých poskytovateľov. Nepremárnime ďalšie desiatky rokov spormi, kontroverziami, obhajovaním svojich právd. Riešenia sú v spolupráci na horizontálnej aj vertikálnej úrovni, v poznatkoch podložených vedeckým skúmaním a napokon vo vzájomnom rešpekte človeka k človeku a človeka k prírode.

 

Ing. Dana Chlpošová, PhD.
lesníčka

 

 

¹ Pojem environmentalistika sa prvýkrát objavil na konferencii Medzinárodnej únie ochrancov prírody v roku 1947 (Činčera, 2007).

² Medal, 2018, Jakab 2018

³ Názor, podľa ktorého človek je centrom všetkého diania a svet bol stvorený pre človeka.