Univerzálny lesnícky postup neexistuje

V porastoch Lesnej správy Kyslinky diskusia dvoch lesníckych generácií

Ing. Pavel Komora, ktorý je od augusta minulého roka vedúcim Lesnej správy Kyslinky (Odštepný závod Kriváň, LESY SR, š. p.) a predtým tu pôsobil desať rokov na pozícii lesníka, privítal začiatkom septembra pod Poľanou dlhoročného lesníckeho praktika, od tohtoročného augusta na dôchodku Ing. Petra Šišku, aby s ním priamo v lesných porastoch konzultoval zamýšľané lesnícke postupy. Stretnutia dvoch lesníckych generácií sa zúčastnil aj Ing. Pavol Kráľ, poverený vedením ekonomického a obchodného úseku na ústredí OZ Kriváň a pestovateľka na LS Kyslinky Ing. Emília Budinská.

Lesnícka osada Kyslinky vznikla krátko po tom, ako Fridrich Habsburg odkúpil Vígľašské panstvo od predchádzajúceho majiteľa Mikuláša Kissa a začal v roku 1905 s výstavbou železnice na zvážanie dreva. Jej základom bola prvá horáreň na Kyslinkách priamo v kráteri sopky, čím sa tvoril unikátny typ lesníckeho osídlenia na Slovensku (1904 - 1906), v ktorom bývalo ubytovaných aj 200 lesných robotníkov a približne 70 stálych obyvateľov. Dnes tu trvalo žije niekoľko lesníckych rodín v typických lesníckych stavbách s hospodárskymi budovami. Najväčšia budova, pôvodne slúžiaca Vysokej škole lesníckej a drevárskej ako výcvikové centrum s ubytovacou kapacitou päťdesiat osôb, je sídlom Lesnej správy Kyslinky. Osada sa nachádza v chránenej krajinnej oblasti Poľana a v poľovnom revíre Chránená poľovná oblasť Poľana. Toľko krátke predstavenie Kysliniek z internetovej stránky štátneho podniku LESY SR.

V optimálnych podmienkach pre rast buka

Kráčame smrečinou v lokalite Šebová, v objekte Pro Silva s názvom Jasle a výmerou 188 hektárov. Miestni lesníci tu zatiaľ vyťažili zdravotným výberom poškodené alebo slabšie jedince smreka a vytvorili približovacie linky. Smreky s malou korunou majú aj malý koreňový systém a Peter Šiška preto považuje za potrebné podporiť hlbšie zavetvené jedince ďalším preriedením porastu. „Buky z prirodzeného zmladenia tu pôjdu rýchlo hore, preto vyberať smreky neskoršie znamená väčšie poškodenie bukov v podraste, hoci smrek nemá takú veľkú korunu a keď ho rozrežete, tak pri vyťahovaní z porastu nespôsobí až také veľké škody. Musíte si povedať, čo chcete mať z tohto porastu. Či ho chcete obnoviť a mať tu mladinu, ktorú budete ďalej vychovávať a dosiahnete rovnoveký les, alebo chcete prebudovať porast na trvalo viacetážový?

Podľa môjho názoru, keďže sa tu buk zmladzuje takmer na 99 percent, môže tu dôjsť iba k výmene generácií, počas ktorej smreky odídu a nahradí ich bučina. Je tu trošku smreka a dokonca aj jedľa, ale tá sa dá zachrániť len v oplôtkoch. Dôležité je aj to, ako je atakovaný smrek lykožrútmi,“ zamýšľa sa Peter Šiška a Pavel Komora reaguje poznajúc miestne podmienky slovami, že vzhľadom na prítomnosť dostatočnej pôdnej vlahy v poraste s priemerným ročným úhrnom zrážok na úrovni 1 200 mm, smreky nepodliehajú rozsiahlej podkôrnikovej kalamite: „Tu keď príde búrka, aj trikrát sa zvrtne, pretože okolité hrebene ju tu udržia, takže sa vyprší nad týmito lesmi. Áno, sem tam nám vyskočí v poraste koliesko troch – štyroch lykožrútmi napadnutých smrekov, ale tento rok sme ani takúto roztrúsenú kalamitu nezaznamenali, iba jednotlivú. A na tú sme včas zareagovali.“

Všetci sa zhodujú na tom, že v nadmorskej výške cca 760 m n. m. a v hospodárskom súbore lesných typov jedľová bučina bol smrek vysádzaný umelo a optimálne podmienky na svoj rast tu nachádza buk, preto sa v súčasnosti významne presadzuje na úkor smreka. Aj keď tunajší lesníci nechcú mať v týchto porastoch čistú bučinu, Pavel Komora hovorí, že zatiaľ to vyzerá tak, že ona to tak chce: „Aspoň skúšobne by sme chceli niekoľko plôch oplotiť a overiť si, či je za tým, že sa tu nedarí prirodzenému zmladeniu smreka a jedle iba zver. Pritom smrek sa krásne zmladzuje, jedno – dvojročné semenáčiky sú všade. Následne ale miznú. To isté jedľa. Tá vo vyšších polohách absentuje úplne, ak by sme ju tam chceli mať, museli by sme ju dopĺňať podsadbami a alebo podsejbami. A následne chrániť oplôtkami, čo však predstavuje aj zvýšené ekonomické náklady.“

Každý lesný hospodár musí pozorne sledovať, ako sa porast vyvíja

Lesníci dvoch generácií v ďalšom poraste diskutujú o tom, že si treba vedieť vybrať cieľové stromy a sústrediť sa na ich podporu. Buky vedia po uvoľnení rýchlo nabrať veľké prírastky a natlačiť sa korunami do hlavnej úrovne, ktorú postupne zatvoria pre seba. Smreky pod nimi vyschnú a jedle môžu v takýchto podmienkach iba živoriť. Zmladenie buka jedľu pred zverou neochráni, buky rýchlo odrastú a jedľa ostane na rovnakej úrovni. Navyše v zime je buk bez lístia, takže jedľa sa ocitne ako na prestretom stole pre vysokú a srnčiu zver.

„V tomto poraste je bučina v druhej etáži, smrečina je preriedená a treba ju pestovať, až kým porast nedosiahne optimálny rubný vek. Bučina v spodnej etáži sa v nej bude držať dovtedy, kým nebude mať dostatok svetla. Každý strom má nejakú projekciu koruny, smrek približne päť metrov, takže ak smreky ostanú tak, že vzdialenosť bude medzi nimi väčšia ako dvojnásobná, môžu sa do voľných medzier vtlačiť buky. V nich už bude potrebné robiť prerezávky, ak chceme pestovať kvalitný buk.

Buk sa pestuje vždy v skupine, nie samostatne. Musí rásť v húštine, aby sa vyvetvoval a udržoval korunu smerom dohora, až kým sa nevytvorí 10–12 metrov vysoký a kvalitný kmeň vo veku približne 50 rokov. Potom mu treba postupne otvárať korunu, aby začal hrubnúť. Keby ste pestovali buky samostatne, tak dopestujete akurát „jablone“. Niekde dokáže buk v skupinách autoreguláciou vygenerovať najkvalitnejšie jedince, inde autoregulácia spôsobuje vytlačenie kvalitných jedincov, ktoré vyschnú a ostávajú len rozrastlíky a predrastlíky.

Preto môžem povedať iba to, že každý lesný hospodár musí veľmi pozorne sledovať, ako sa vyvíja porast v daných podmienkach a je iba na jeho rozhodnutí, ako na tento vývoj zareaguje. Neexistuje univerzálny návod, ako postupovať, preto nechcem dávať žiadne rady a odporúčania,“ dodáva Peter Šiška.

Následne sa debata zvrtne na ponechávanie materských stromov v poraste, ktoré v určitom veku nemajú potrebnú kvalitu dreva, náklady na ich vyťaženie a priblíženie sú vysoké, zvyšuje sa aj miera poškodenia stojacich stromov, navyše speňaženie takejto hmoty dramaticky klesá, takže panuje všeobecná zhoda v tom, že pár jedincov v poraste, ponechaných na dožitie predstavuje vhodný krajinotvorný a ekologický prvok.

Na ceste pod Jasľami správca Pavel Komora hovorí o tom, že pred ôsmimi rokmi v poraste vyberal zdravotným výberom poškodené stromy, vytvoril približovacie linky a pracovné polia. Na každom druhom pracovnom poli zrealizoval jednotlivý výber a teraz vidí, že mal v rozpracovanom pracovnom poli použiť silnejší zásah. „Ja som zvykol nechávať okraje porastov hustejšie, najmä na tej strane, kde páli slnko, až ďalej som pokračoval zásahom. Myslím si, že sa netreba báť nechávať medzi smrekmi rozostup piatich metrov a sústrediť sa na cieľové dreviny. Tenké, ktoré nemajú korunu, nemajú perspektívu, treba ich hneď vybrať. Ak vedľa seba stoja dva kvalitné jedince, vybral by som ten hrubý a ponechal taký smrek, ktorý ešte bude naberať na hrúbke. Hovorím samozrejme o zásahoch v hlavnej úrovni a súhlasím s kolegami, ktorí tvrdia, že podúroveň si v takýchto prípadoch netreba vôbec všímať,“ reaguje skúsený lesnícky harcovník.

Pavel Komora hovorí o tom, že sa chystajú do 60–70 ročných bukových porastov urobiť prebierky a jednotlivé výbery v rubných bukových porastoch. Peter Šiška ako lesník „bučinár“ sa s ním delí o svoje skúsenosti, ktoré niekedy skončili aj tak, že po jednotlivom výbere v storočnej bučine, v ktorej boli predtým slabé výchovné zásahy, sa porast už nikdy úplne nezapojil, aj keď mal ešte ďaleko k cieľovým hrúbkam. Ostali v ňom takzvané svetielka, ktoré v intenzívne vychovávaných porastoch do troch rokov zmiznú.

Plasticita korún už v takomto veku nefunguje. A čím menšia koruna, tým menší koreňový systém a tým aj menší prírastok. Aj to je dôkaz toho, že zodpovedný lesný hospodár s tými najlepšími úmyslami nemusí vždy vystihnúť správnu mieru a načasovanie výchovného alebo obnovného zásahu. A jediné, čo môže minimalizovať jeho prirodzenú ľudskú omylnosť, je dlhoročná znalosť prírodného prostredia, v ktorom hospodári a pochopenie vývoja lesných porastov v konkrétnych, jedinečných podmienkach.

Jozef Marko