Bezzásah a hospodárske lesy sa ovplyvňujú. Aký to má zmysel?
Fabova hoľa šestnásť rokov po kľúčovom rozhodnutí.
V roku 2004 lesníci a ochranári riešili na Fabovej holi dilemu. Vetrová kalamita spôsobila, že obidve skupiny stáli pred kardinálnou otázkou – aktívne spracovať alebo pasívne ponechať víchricou poškodené porasty bez zásahu človeka? Lesníci vtedy argumentovali tým, že polámané a vyvrátené smrečiny napadne lykožrút, zničí tunajšie porasty a rozšíri sa aj do okolitých hospodárskych lesov. Ochranári nesúhlasili a presadili ponechanie na prírodu, aby si sama poradila s vetrom i podkôrnikom. S Ing. Jánom Švančarom, vtedajším vedúcim odboru usmerňovania lesníckych činností na generálnom riaditeľstve štátneho podniku LESY SR, sme boli pri tom, keď sa priamo v teréne rozhodovalo o ďalšom osude Fabovej hole, symbole Muránskej planiny a lokality s ešte donedávna vychýrenými tokaniskami tetrova hlucháňa.
Spoločne sme sa išli pozrieť na Fabovu hoľu znova začiatkom júna tohto roku – po šestnástich rokoch. Prechádzame sa najskôr lesnými porastmi v nadmorskej výške nad 1 200 m n.m., ktoré boli ešte v roku 1985 mimo vtedajšej prírodnej rezervácie obnovované dvoma maloplošnými holorubmi a zalesnené čiastočne z prirodzeného zmladenia a čiastočne umelou výsadbou. Nepozorujeme tu žiadnu eróziu pôdy alebo zvýšený odtok vody z takto obnoveného materského porastu so smrekom a smrekovcom, ponechaného na dve výšky porastu medzi dvoma vyrúbanými pásmi.
Ing. Švančara hovorí, že mladým porastom nič nechýba, poukazuje však na potrebu cieľavedomej výchovy, aby bola zabezpečená ich stabilita, odolnosť a prirastavosť. V opačnom prípade dôjde k ich rozpadu. V súčasnosti sú ale zaradené do najvyššieho 5. stupňa ochrany prírody v bezzásahovom režime, navyše silne atakované lykožrútmi, ktoré nemajú problém naletieť do nich iba z niekoľko sto metrov vzdialených hrebeňových častí Fabovej hole, zožratých takmer kompletne podkôrnym hmyzom. Strácajú tak funkciu ochranných porastov, nachádzajúcich sa nad hospodárskymi lesmi.
Je príroda bez zásahu pre človeka?
Aj človek je predsa súčasťou prírody.
Prejdeme iba niekoľko desiatok výškových metrov a ocitáme sa v lokalite, kde ľudia nič nerobia, pretože všetko ponechali na prírodu. Ochranári zvyknú argumentovať, že príroda si aj v takýchto prípadoch dokáže poradiť sama. Podľa slov Ing. Švančaru ale ochranári nezodpovedali dve základné otázky: „Prvá, kedy tu bude taký les, aký si človek predstavuje na oddych, rekreáciu a turistiku? Veď v takýchto podmienkach by sa dokázali pohybovať turisti iba so schopnosťami kamzíkov! A druhá, či to, čo tu bude po x rokoch, bude spĺňať existenčné požiadavky človeka?
My predsa nevieme, ako sa to tu môže ďalej vyvinúť. Príroda môže zareagovať všelijako. Môže sa zhoršiť vodný režim, dôjsť k masívnemu odtoku vody, odplaveniu pôdy, je tu veľa suchej drevnej hmoty a teda vysoké riziko vzniku požiaru. Ak by boli zodpovedané tieto základné otázky, potom nech sa to tu vyvíja tak ako príroda chce.
Teda v tom prípade, ak je naša krajina ekonomicky pripravená na to, o čo všetko prichádza ponechaním takýchto rozsiahlych území na samovývoj. A čo prináša bezzásah do hospodárskych lesov. Veď sme tu prišli o porasty, ktoré ešte neboli v rubne zrelom veku, museli byť vyrúbané kvôli lykožrútovi a ekonomické straty sú preto obrovské. Vyhláška však hovorí jasne – napadnuté hospodárske lesy musia byť vyťažené a kalamitné drevo spracované najneskôr do šiestich mesiacov.“
Ak argumentujú ochranári tým, koľko živočíchov tu žije v mŕtvom dreve, tak by mali povedať podľa slov Ing. Švančaru aj to B, čiže koľko živočíchov tu už nežije kvôli bezzásahu a žili tu, pokiaľ tu ešte rástol zdravý, zelený a vitálny les. Spomína si na to, že mŕtveho dreva tu aj vtedy bolo pre tie živočíchy, ktoré ho vyhľadávajú, viac ako dosť.
Naši predkovia vedeli, čo robia.
Mali to v prírode odskúšané.
A bývali tu ešte donedávna vychýrené tokaniská hlucháňa. Teraz je tu spúšť a miestni majú problém vidieť v týchto miestach podľa slov Ing. Švančaru jedného – dvoch týchto krásnych vtákov. „V týchto podmienkach hlucháň nemá kde hradovať a najmä v zime ani čo žrať. Takýto biotop teda prirodzene opúšťa, pretože je v ňom doslova stratený. Treba si predstaviť, aká je tu situácia cez zimu, pokiaľ siaha sneh a čo je pod ním prikryté. Je tu síce ešte zopár zelených stromov, ale hlucháň potrebuje aj úkryt a tu ho nenájde. Ak sú tu vytvorené skupiny suchárov a v ich susedstve sa nachádza hospodársky les, ktorý musí byť likvidovaný kvôli spracovaniu lykožrútovej kalamity, tak hlucháň prichádza o svoje prirodzené prostredie.
Keby boli včas spracované na Fabovej holi aktívne chrobačiare, ako bývalo tradične zvykom, tak proces zániku tunajších porastov by sa podarilo predĺžiť a vydržal by tu aj hlucháň. A bolo by samozrejme aj jednoduchšie obnoviť tento les a zabezpečiť v ňom hospodárenie. Ak sa na takejto obrovskej ploche množí lykožrút bez zásahu v prírodnej rezervácii, potom lesníci nemôžu stihnúť spracovať všetku kalamitnú hmotu v hospodárskych lesoch, ktoré sa nachádzajú v jej blízkosti,“ vysvetľuje mi Ing. Švančara.
Najhoršie podľa neho je, že ani ochranné pásmo okolo prírodnej rezervácie v šírke sto metrov nespĺňa svoju funkciu, pretože práve v ňom musí byť aktívne odstraňovanie chrobačiarov včasné, termínovo správne zrealizované a finančne podporené tak, aby boli vykryté zvýšené náklady na odstraňovanie napadnutých stromov. Dodáva, že kto bol napríklad v Bavorskom lese, vie, že v zahraničí sú ochranné pásma chránených území, ako je Fabova hoľa, podstatne širšie. Čiže adekvátne rozsahu škodlivých činiteľov a potrebe účinnej ochrany okolitých hospodárskych lesov pred ich účinkami. Sto metrov pre lykožrúta predsa nič neznamená!
„Ochranári hovoria, že chcú v bezzásahu sledovať prírodné procesy, ale aký to má zmysel, ak sú ovplyvňované hospodárskymi lesmi a naopak? Ak teda nedokážeme vylúčiť vzájomné vplyvy neobhospodarovaného a obhospodarovaného lesa, tak aké procesy tam môžu byť vysledované? Veď takto môžu ochranári pozorovať prírodu aj kdekoľvek inde. A prečo vlastne chceme skúmať autoregulačné procesy v prírode, keď stopercentne vieme, že fungujú a že príroda si so všetkým poradí sama? Podstatnejšie je podľa môjho názoru vedieť, čo sa autoreguláciou prírody vlastne docieli. Budú tu ešte po stáročiach samovývoja podmienky vhodné pre život človeka? Ako bude ovplyvnená takýmto prostredím kvalita jeho života? Aké živočíchy tu budú žiť, v akom stave tu bude pôda a voda? Toto nikto nevie.
Aj človek je predsa súčasťou prírody a podieľa sa na biodiverzite, takže chrániť prírodu je predsa potrebné pre človeka a za účasti človeka, ale nie pred človekom a s jeho vylúčením z prírody. Ak toto nedokážeme pochopiť, tak seba aj prírodu zničíme, pretože ničím nenahradíme to, čo nám poskytuje práve príroda! Už sme sa predsa presvedčili o tom, že ak niečo vyrobíme umelo, napríklad vianočné stromčeky alebo kožušiny, oveľa negatívnejšie zaťažíme životné prostredie pri výrobe aj likvidácii takýchto výrobkov, ako keď používame prírodné materiály a suroviny, akým je napríklad drevo. Prestaňme zavrhovať našich predkov, ktorí veľmi dobre vedeli, čo robia, pretože všetko mali v prírode odskúšané. Spoliehali sa na vlastnú skúsenosť, nie na sprostredkované informácie. Ľudia vtedy reálne žili s prírodou. Problém je v tom, že tí, čo majú v súčasnosti plné ústa prírody, s ňou nežijú, a preto jej nemôžu rozumieť,“ dodáva Ing. Švančara na záver našej terénnej pochôdzky na Fabovej holi.
Jozef Marko
