Na okraj jednej nekoncepčnej koncepcie
Stáva sa už pravidlom, že dokumenty, ktoré naše Ministerstvo životného prostredia vydáva za „koncepčné“ sú zväčša materiály, ktoré sa ako koncepčné iba tvária, pretože riešia prevažne záležitosti technického charakteru a skutočnými koncepčnými návrhmi sa zaoberajú iba okrajovo. Koncepcie sa, totiž, musia zaoberať predovšetkým riešením problémových a celý systém (v tomto prípade ochranu prírody) ohrozujúcich faktorov, čo je možné iba vtedy, ak sa tieto ohrozenia bez ohľadu na politické, ideologické, mocenské a najmä finančné záujmy poctivo definujú a bez ohľadu na uvedené záujmy sa hľadajú systémové riešenia na ich eliminovanie.
Z tohto klišé nevybočuje ani Koncepcia ochrany prírody a krajiny do roku 2030, ktorú Ministerstvo životného prostredia SR predložilo na medzirezortné pripomienkové konania začiatkom decembra 2019. Tento materiál navrhuje celý rad opatrení, ktoré by sa mali v ochrane prírody realizovať do roku 2030, avšak zjavne nebol vypracovaný na základe vyhodnotenia silných a slabých stránok súčasného systému ochrany prírody, pretože nedefinuje jeho ohrozenia zásadného významu a tým ani návrhy na ich koncepčné riešenie. Je to nedostatok, ktorý spochybňuje hodnovernosť tohto dokumentu, pretože je potvrdením povrchnosti, zatvárania očí pred skutočným stavom vecí a odborného zlyhania (v ostatnom období dosť častého) jeho spracovateľov.
Koncepcia tak vytvára mylný dojem, že ochrana prírody má u nás iba čiastkové, nesystémové problémy, ktoré je možné riešiť administratívnymi opatreniami a v podstate zachovať súčasný stav. Tento stav myslenia úradníkov Ministerstva je veľmi nebezpečný hlavne pre prírodu ako takú, pretože vydáva želania za skutočnosť a odmieta korigovať svoje názory diskusiou so všetkými nárokovými skupinami pôsobiacimi v tejto oblasti, čoho výsledkom po 30 rokoch budovania ochrany prírody v podmienkach demokracie je všeobecná spoločenská zhoda na jej žalostnom stave s ktorým nie je spokojný nikto.
Aké sú teda nepomenované, ale naliehavé problémy ochrany prírody, ktoré mali byť do koncepcie nielen zahrnuté ale aj riešené?
Rešpektovanie občianskych práv vlastníkov pôdy a obyvateľov vidieka vo všeobecnosti
Súčasný stav riešenia týchto vzťahov je charakteristický tým, že ciele ochrany prírody sa snažia štátne orgány dosahovať zakonzervovaním riešení, ktoré nie sú v súlade s právom a prežívajú v legislatíve ako relikty z obdobia totality. Najlepším príkladom takýchto riešení je nerešpektovanie vlastníckych práv pri vyhlasovaní chránených území, keď jediný z našich národných parkov u nás bol po revízii vyhlásený po dohode s vlastníkmi pôdy, konzervovania totalitných praktík v zákone o ochrane prírody a krajiny ako aj celý rad ďalších opatrení prijatých v najnovšej novele zákona o ochrane prírody a krajiny smerujúcich k neodôvodneným obmedzovaniam vlastníckych práv a neschopnosťou týchto vlastníkov zapojiť za jasných podmienok do práce pri ochrane prírody. Aj napriek tomu sa koncepcia týmito záležitosťami vôbec nezaoberá a ignoruje fakt, že takto nastavený systém je trvalo neudržateľný, pretože je postavený iba na byrokratickom vynucovaní často nezmyselných opatrení a rozhodujúca časť obyvateľov vidieka neprijala za svoj. A je pritom závažnou a nezodpovedanou otázkou ako bez aktívnej spoluúčasti týchto ľudí chce Ministerstvo svoje vízie uskutočniť.
Transparentné a udržateľné financovanie ochrany prírody
Základným rámcom pre financovanie opatrení ochrany prírody sú rozpočtové kapitoly Ministerstva životného prostredia a Ministerstva vnútra. Z kapitoly Ministerstva životného prostredia sa financujú náklady na krytie činnosti organizácií ochrany prírody a z kapitoly Ministerstva vnútra kompenzácie obmedzení vlastníckych práv vyplývajúcich z ochrany prírody. Problém takto nastaveného financovania však spočíva v tom, že vieme koľko má štát k dispozícii financií na krytie potrieb ochrany prírody, ale nevieme, či tieto financie skutočne dokážu pokryť všetky požiadavky vyplývajúce z obmedzení majetkových práv z nej vyplývajúcich. Ministerstvo životného prostredia sa dlhodobo snaží tento problém zahmlievať tým, že síce pozná(?) rozsah ochrany prírody a jeho dopady na sociálne a hospodárske záujmy svojich partnerov, ale nie je ochotné tieto dopady v rámci celej SR kvantifikovať a zverejniť tak, aby každý subjekt dotknutý týmito opatreniami vedel, že na ich kompenzáciu sú k dispozícii potrebné zdroje a mohol tak dobrovoľne a bez obáv vstupovať do zmluvných vzťahov zabezpečujúcich na jeho majetku ochranu prírody. Toto dlhodobé zahmlievanie má za následok, že ročne napríklad je uhradených štátom z titulu ochrany prírody iba približne 75% požadovanej majetkovej ujmy, pričom treba zdôrazniť, že toto percento je v skutočnosti významne nižšie, pretože v celkovej bilancii nie sú zahrnuté nároky, ktoré reálne existujú, ale vlastníci vplyvom komplikovaného a byrokratického spôsobu ich nárokovania sa k nim vôbec nedostanú . Nemenej závažným argumentom pre odstránenie hmly zo záležitostí financovania ochrany prírody je dnes už úplne samozrejmá požiadavka na to, aby Ministerstvo zodpovedné za jej fungovanie na základe peňazí daňových poplatníkov jasne povedalo, aké sú dôsledky jej stále narastajúceho rozsahu na verejné financie a najmä to, či tento trend je z hľadiska hospodárenia štátu udržateľný.
Ďalším problémom je skutočnosť, že ochrana prírody a jej legislatívne nastavenie je jediným segmentom hospodársko-právneho systému v SR (a aj celej EU), keď je možné uvaliť obmedzenia majetkových práv aj bez uzavretých zmluvných, alebo iných vzťahov podľa Občianskeho zákonníka, pričom je nutné zdôrazniť, že v absolútnej väčšine chránených území je toto bezprávie úplne samozrejmé. Tento stav je anomáliou, ktorú nemožno ospravedlňovať záujmami ochrany prírody, pretože ak sa zistí potreba ochrany biotopu, alebo živočícha, nesmie byť problémom, aby orgány ochrany prírody vystupovali vo vzťahu k dotknutým osobám proaktívne a podmienky ochrany realizovali na zmluvnom základe súbežne s vyhlásením (revidovaním) chráneného územia obsahujúcom aj záväzok kompenzácií majetkovej ujmy. Ide o veľmi citlivé otázky a nemožno sa čudovať vlastníkom pôdy, že súčasné postupy v nich nevzbudzujú dôveru, čo spôsobuje, že ochrana prírody vlastnými chybami stráca veľmi dôležitého spojenca pri presadzovaní jej cieľov.
V každom prípade však je tento problém závažným ohrozením udržateľnosti ochrany prírody a akákoľvek koncepcia sa ním a jeho riešeniami musí zaoberať.
Klimatická zmena
Globálna klimatická zmena je realitou a zmierňovaním jej dopadov na našu celú planétu sa intenzívne zaoberajú národné i medzinárodné fóra, pričom za jeden z najefektívnejších spôsobov na zmierňovanie týchto dopadov považujú práve opatrenia smerujúce k zlepšeniu starostlivosti o lesy. Napríklad Strategický plán OSN pre lesy na roky 2017 až 2030 jasne stanovuje, že vo vzťahu ku klimatickej zmene je nutné zabrániť úbytku lesov prostredníctvom trvalo udržateľného plánovitého hospodárenia v nich, zabezpečiť zalesňovanie nelesných pozemkov a v celosvetovom meradle zvýšiť výmeru lesov o 3%. Zároveň s tým sa začína prehodnocovať úloha starých lesov (pralesov) a mŕtveho dreva v nich na celkovú bilanciu atmosférického CO2. Ako príklad je možné uviesť predbežné výsledky výskumu realizovaného Lesníckou fakultou TU Zvolen zameraného na zisťovanie úlohy lesov pri celkovej bilancii atmosférického uhlíka v TANAP-e ktoré ukazujú, že najefektívnejšie dokážu viazať formou fotosyntézy atmosférický uhlík a tým prispieť k zmierňovaniu klimatických zmien práve správne obhospodarované lesy v produktívnom veku a potvrdilo, že staré lesy a porasty poškodené lykožrútom uhlík z atmosféry neviažu, ale naopak ho do nej v značnej miere uvoľňujú. V tejto súvislosti je už badateľná aj zmena vzťahu k lesom (ktorú naše MŽP zatiaľ nestihlo zaznamenať), keď v takmer celej EU sa aj vplyvom klimatickej zmeny a následných kalamitných javov začína presadzovať aktívna pomoc lesom najmä formou zalesňovania kalamitných a nelesných plôch spojených s cielenými zmenami drevinového zloženia lesov a bezzásahový režim „využívania“ lesov sa stáva čoraz viac okrajovou záležitosťou v prísne chránených štúdijných plochách prírodných rezervácií.
Týmito trendami a ich dopadmi sa koncepcia vôbec nezaoberá a nemá teda žiadnu ambíciu prezentovať nároky na ich nevyhnutné finančné krytie z verejných zdrojov, čo je najlepšou vizitkou nepochopenia vážnosti situácie, ktorej musia čeliť naše lesy a to v situácii, keď v Nemecku na tento účel už vláda uvoľnila čiastku 600 miliónov Eur a dokonca aj v ČR čiastku 100 miliónov Eur!
Turistika
Turistika a využívanie prírody na voľnočasové aktivity obyvateľstva je fenoménom, ktorý sa v ostatnom období stáva masovou záležitosťou a ako taká sa stáva aj významným faktorom ovplyvňujúcim stav našej prírody. Počet návštevníkov našej prírody stále narastá, buduje sa infraštruktúra potrebná pre poskytovanie služieb týmto návštevníkom a ich aktivity v čoraz väčšej miere expandujú aj do najprísnejšie chránených oblastí. Tento jav vyplýva zo zmeny životného štýlu produktívnej časti našej populácie a je z celospoločenského hľadiska pozitívny. Nemožno však pri tom zároveň nevidieť aj fakt, že z pohľadu ochrany prírody je tento jav už menej pozitívny a dokonca v prípadoch exponovaných turistických oblastí sa stáva faktorom priamo ohrozujúcim jej záujmy. Je preto nepochopiteľné, že nikde v koncepcii nie je o ňom ani len zmienka a vzniká tak dojem, že Ministerstvo sa tejto témy bojí, pretože v dnešnej dobe politického populizmu nie je príliš príťažlivá. Skôr, alebo neskôr však bude nutné jasne povedať, či pri niekoľkomiliónových návštevách chránených území je možné aj naďalej snívať o pralesoch a rezerváciách bez toho, aby sa v nich obmedzil voľný pohyb ľudí, alebo prijať realistickejší model chránených území, kde bude mať významné miesto aj ich hospodárske a turistické využitie.
Povedať v týchto záležitostiach jasné koncepčné slovo bolo úlohou Ministerstva životného prostredia SR, ktoré však v dôsledku svojej ideologickej zaslepenosti a politickej ustráchanosti fatálne zlyhalo. Je to smutné konštatovanie na konci funkčného obdobia jeho vedenia, no ďaleko smutnejšia je predstava, že naša ochrana prírody by sa mala nasledujúcich desať rokov touto koncepciou aj riadiť.
Juraj Vanko
Únia regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska
