Začiatok na konci sveta

Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, š.p. má 30 rokov a to najlepšie iba pred sebou

Cesta popri Vodárenskej nádrži Starina, najväčšom zdroji pitnej vody v strednej Európe, je v druhej polovici januára pokrytá hrubou vrstvou ľadu. Cestári z neďalekého Stakčína ju kvôli ochrane vody nemôžu posýpať soľou a tak využívajú aspoň drobné kamienky. Miestni si na to zvykli, pre cezpoľných je jazda týmto členitým úsekom, plným zákrut, klesaní a stúpaní, slušným adrenalínom. Keď sa po takej jazde trochu upokoja a prejdú ešte pár kilometrov, otvorí sa pred nimi pohľad na obec Ulič, ležiacu tesne pri slovensko-ukrajinskej hranici. Pri pohľade na ňu človeku napadne, že práve to je jedno z miest, o ktorom sa hovorí, že líšky tu dávajú ľuďom dobrú noc.

 

Riaditeľ Lesopoľnohospodárskeho majetku Ulič, š.p. (LPM) Ing, Peter Šiška, ktorý sem prišiel pred dvoma rokmi si spomína, že aj on mal pocit, akoby prišiel na koniec sveta. Miestni mu však povedali, že prišiel na začiatok sveta, nie na koniec, lebo tu vychádza slnko. „Je to pravda. Ľudia tu vstávajú skôr, skôr vnímajú čaro každého nového dňa a krásu vychádzajúceho slnka. Skutočne je tu krásne, aj keď ľudia, čo tu žijú, nemajú ľahký život. Všetko, čo majú, si museli zadovážiť tvrdou a poctivou prácou. Ale zasa na rozdiel od iných tu majú dvakrát do roka Vianoce, pretože sú Rusíni.“

Obyvatelia Uliča: Tak to tu ešte nebolo

LPM je najväčším zamestnávateľom v Uličskej doline a jedným z najväčších v okrese Snina. Dáva prácu takmer dvom stovkám kmeňových zamestnancov a 70 i viac živnostníkom. Využíva aj sezónnych pracovníkov na pestovnú činnosť. Summa summárum, obživu má vďaka LPM 300 ľudí a ich rodiny. Celkovo je síce v tejto doline málo pracovných príležitostí a bez LPM by nepochybne dostala nelichotivý prívlastok hladová, na druhej strane získať odborníka, zanieteného a navyše mladého, perspektívneho, je mimoriadne ťažké. LPM sa preto snaží „loviť“ medzi budúcimi lesníkmi na Technickej univerzite vo Zvolene a Strednej lesníckej škole v Prešove. Niekoľko študentov si tu vyskúšalo letnú prax, ale či ich chytil za srdce tento kraj a vrátia sa sem natrvalo pracovať a žiť, to ukáže čas. „Mladí ľudia potrebujú dve veci – bývať a zarobiť. Priemerné zárobky sú na východnom Slovensku nižšie ako na západnom. Aj keď v našom podniku priemerné mzdy stúpli a ako jeden z mála podnikov sme vyplatili našim zamestnancom aj 13. a 14. plat, uvedomujeme si, že musíme ponúknuť zamestnancom ďalšie benefity. Minulý rok sme im kúpili nové uniformy. Chceme, aby cítili spolupatričnosť k firme. Aby boli hrdí na to, že môžu pracovať v LPM Ulič,“ hovorí tunajší riaditeľ.

Keď si v minulom roku pripomínali 30. výročie založenia štátneho podniku, i keď jeho história je bohatšia a siaha až do roku 1947, zorganizovali podujatie, ktoré okomentovali obyvateľa Uliča slovami: „To tu ešte nebolo.“ Na slávnostné stretnutie pozvali všetkých zamestnancov, nezabudli ani na bývalých. Pozvánku prijali aj obyvatelia Uliča a zišlo sa ich približne tristo. Posedeli spoločne do neskorých večerných hodín a lúčili sa slovami, že také stretnutia by sa mali konať každý rok.

Bezhlavo uplatňovať bezzásahovosť je nezmysel

LPM Ulič hospodári na území, na ktorom je vyhlásených 7 národných prírodných rezervácií a 12 prírodných rezervácií. Pôsobí v Národnom parku Poloniny a Biosférickej rezervácii Východné Karpaty. Napriek tomu akoby spolužitie tunajších lesníkov s ochrancami prírody nebolo problémové, pretože ak sú medializované konflikty a trestné oznámenia, tak sa ich netýkajú. „Viete, my sme tu skôr v mediálnom závetrí, vďaka ktorému môže niekto nadobudnúť dojem, že medzi nami a ochrancami prírody je všetko v poriadku. Nie je to ale celkom pravda. Náš podnik hospodári na území národného parku a z toho vyplýva množstvo obmedzení. Každé obmedzenie nám spôsobuje navyšovanie prevádzkových nákladov. Viac trecích plôch máme s mimovládnymi organizáciami ako so štátnou ochranou prírody napriek tomu, že sa snažíme hospodáriť prírode blízkymi spôsobmi a dodržiavame platnú legislatívu. Nie je ale našou chybou, že legislatíva v pôsobnosti ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka a ministerstva životného prostredia nie je v súlade. My vieme a chceme hospodáriť jemnejšími spôsobmi. To nepovažujeme za problém, pretože aj my, lesníci sme profesionálnymi ochrancami prírody. Problémom sú zvýšené náklady. Ak ich už máme vynakladať, tak by to malo byť zmysluplné a v porastoch, ktoré spĺňajú medzinárodné kritériá ochrany. Nemali by sme byť obmedzovaní tam, kde aktívnym lesníckym prístupom dokážeme hospodáriť ekonomicky aj ekologicky. Bezhlavo uplatňovať bezzásahový režim naozaj nemá žiadny zmysel,“ zamýšľa sa Ing. Šiška.

Ochrancovia prírody presadzujú aj na území obhospodarovanom LPM jednotlivý a skupinový výber. Lesníci by ale potrebovali mať na úplnej inej úrovni ako v súčasnosti lesnú cestnú sieť. Bez nej sa uplatňovať takýto prístup v chránených územiach jednoducho nedá. A ak už je reč o lesných cestách a zvážniciach, lesníci narážajú na veľkú kritiku turistov, ktorí sa sťažujú na to, že na tunajšom flyši sú po dažďoch a kvôli lesníckym mechanizmom rozbahnené. „Musíme sa naučiť dookola vysvetľovať verejnosti, že zvážnice lesníci v hospodárskych lesoch potrebujú, aby v nich mohli hospodáriť. A s turistickými organizáciami, ktoré vyznačujú turistické chodníky, musíme komunikovať tak, aby ich nevyznačovali na našich zvážniciach. Sme pripravení spolupracovať s turistami na pretrasovaní turistických chodníkov a zabezpečiť, aby turisti chápali, že ak sa chcú dostať na krásne vyhliadky alebo k vzácnym lesným spoločenstvám bukových pralesov, musia prejsť aj lesmi, ktoré sú hospodárske a v ktorých my, lesníci, štandardne hospodárime,“ dodáva na túto tému Ing. Šiška.

Lesníctvo a poľnohospodárstvo patria k sebe

LPM v Uliči je jedinečný aj tým, že obrazne povedané pod jednou strechou v ňom pracujú lesníci aj poľnohospodári. Nevdojak mi napadne, či toto spolužitie nie je také konfliktné ako v populárnom televíznom seriáli Dobrá voda, v ktorom chovatelia jazdeckých koní presadzovali svoje záujmy a chovatelia hovädzieho dobytka svoje. Ing. Šiška reaguje slovami: „Ja vždy tvrdím, že lesníctvo a poľnohospodárstvo patria k sebe. Majú spoločného menovateľa – pôdu, na ktorej hospodária. Náš podnik aktuálne obhospodaruje vyše 24 000 hektárov lesných pozemkov a viac ako 2 000 hektárov poľnohospodárskych pozemkov, z nich niečo vyše 300 hektárov pripadá na ornú pôdu. V živočíšnej výrobe úspešne chováme plemeno hovädzieho dobytka slovenské strakaté. Pred dvoma rokmi sme získali titul jeho najlepšieho chovateľa na Slovensku, minulý rok sme obsadili 2. miesto. Sústreďujeme sa na produkciu mlieka. V 700-kusovom stáde máme 300 dojníc, ktoré ročne nadoja 2,1 milióna litrov mlieka. Žiaľ, dôsledky mliečnej krízy ešte pretrvávajú, takže produkcia mlieka je stratová. Počúvame ale hlasy o tom, že v nasledujúcom programovacom období po roku 2020 má získať väčšiu podporu ako doteraz špeciálna rastlinná výroba, ako je napríklad ovocinárstvo a zeleninárstvo a špeciálna živočíšna výroba, do ktorej patrí aj produkcia mlieka. V súčasnosti dostávame dotácie, bez ktorých by sme túto výrobu neudržali a stratu z nej vykrývame zo zisku lesníckej výroby.“

Dotovanie živočíšnej výroby je podľa tunajších hospodárov výsledkom jej výraznej investičnej poddimenzovanosti z minulosti. Tento dlh chce LPM čo najskôr vyrovnať. Po dvoch rokov prác má pripravené projekty na modernizáciu a racionalizáciu poľnovýroby, ktorú chce zrealizovať ešte v tomto roku. Keď si prezerám, v akých podmienkach musia pracovať dnes a keď počúvam od riaditeľa podniku, čo všetko chcú v najbližších mesiacoch zmeniť k lepšiemu, tak mi neostáva, len im mocne držať palce, aby im nikto a nič realizáciu dobrých zámerov neskomplikoval.

Nezmyselné požiadavky a zachovanie zamestnanosti

Na Slovensku nič nejde jednoducho a bez zbytočných problémov. Svedčí o tom aj projekt cezhraničnej spolupráce v rámci programu Interreg Poľsko – Slovensko 2014 - 2020, ktorý sa týka rekonštrukcie starej kamennej štetovanej cesty Porta Rusica, ktorá vedie cez Ruské sedlo, zapísanej v Zozname technických pamiatok na Slovensku (http://www.partnerskadohoda.gov.sk/projekt-porta-rusica-z-polonin-do-biescad/). Je rozbitá a turisti ju v teréne márne hľadajú. Lesníci vypracovali projekt cyklotrasy, v rámci ktorého bude táto historická cesta kompletne zrekonštruovaná. Realizácia projektu je naplánovaná v troch etapách a len na slovenskej strane bude na tento účel preinvestovaných v 1. etape 1,2 milióna eur. „Predvčerom som konečne dostal zamietavé stanovisko odvolacieho orgánu k námietkam Lesoochranárskeho zoskupenia VLK s nezmyselnými požiadavkami. Nerešpektujú napríklad fakt, že cyklotrasa povedie historickou cestou, ktorá je logicky širšia ako bývajú parametre cyklotrasy. Alebo vyčítajú projektu, že po zrekonštruovanej ceste budú môcť prechádzať autá, ale oni nemôžu prechádzať touto cestou ako sa im zachce ani dnes a nebude to tak ani v budúcnosti. Nachádza sa v blízkosti Vodárenskej nádrže Starina a doprava na nej musí byť regulovaná a limitovaná. V súčasnosti je síce na tejto ceste vytýčená cyklotrasa, ale skúste sa po nej previezť. Po tom, ako zídete do Sniny, môžete zaniesť bicykel do zberných surovín, lebo sa vám rozpadne. Takže cyklisti ju radšej ani nevyužívajú.“

LPM Ulič má aj pridruženú drevársku výrobu. Riaditeľ podniku si spomína na stav, ktorý v nej pred dvoma rokmi našiel – technicky zastaralé stroje, z nich niektoré nemali ani platné revízie a viacerým chýbali certifikáty, pretože boli ako sa hovorí vyrobené na kolene. Jeho rozhodnutie bolo jednoznačné – okamžite dal takúto výrobu zastaviť. Potom si vo vedení podniku povedali, že z buka, ktorý tu dopestujú, môžu vyrábať len nábytkárske prírezy a tomu zodpovedalo aj rozhodnutie o tom, ktoré stroje vyradia, ktoré si po oprave a revízii ponechajú. Zakúpili optimalizačnú pílu s možnosťou zadania výrobného programu. „V minulom roku sme po týchto investíciách nabiehali na výrobu, v tomto roku plánujeme spracovať týmto spôsobom 6 000 kubíkov bukovej hmoty. 80 percent z tohto objemu pripadne na rezivo, pre ktoré máme odberateľa. Chceme zrekonštruovať staré sušiarne, aby sme mohli drevo aj sušiť. Vrátim sa však ešte do obdobia, kedy sme sa rozhodovali o tom, čo s touto výrobou. Samozrejme, najjednoduchšie by bolo zrušiť ju a nevyrábať stratu. Ale my sme si povedali, že najdôležitejšie je zachovať zamestnanosť a to sa nám podarilo. Zvlášť v tomto regióne a pre ľudí, ktorí tu žijú. Ak vyrobíme čo i len jedno euro zisku, tak to má zmysel.“