Keď jedno oko sa smeje a druhé plače

Zhovárame sa s Mgr. Jánom Fillom

bývalým dlhoročným šéfredaktorom časopisu LES & Letokruhy

Náš časopis má už vyše 70 rokov a zrejme je najstarším odborným časopisom na Slovensku. A určite s jedným z pracovne najstarších šéfredaktorov. Má nespornú zásluhu na tom, že slovenskí lesníci majú svoj stavovský časopis, ktorý dokázal previesť cez všetky tie politické, ekonomické, či spoločenské búrky.

Ak sa obzrieš za seba, koľko si doteraz vo svojom živote narátal pracovných kalendárov?

Spolu je to 43 rokov novinárskej práce. Z toho som bol šéfredaktorom časopisu LES, dnes LES&Letokruhy, celých 33 rokov. Pripadá mi to už veľmi-veľmi dávno, keď som po skončení Univerzity Komenského nastúpil do redakcie denníka Roľnícke noviny. Bol to vtedy veľmi populárny denník na vidieku, ktorý ako jediný popri poľnohospodárstvu venoval širší priestor lesnému hospodárstvu. A práve špecializácia na túto tému sa mi stala osudnou a ovplyvnila ďalšie moje smerovanie. Práca v denníku bola tvrdou, ale vynikajúcou školou. Tam som si prešiel skutočnou „robotníckou“ novinárčinou, ktorá si vyžadovala každý jeden deň pripraviť do tlače nejaký horúci príspevok, komentár, fejtón, či reportáž. Každý deň! Spolu desať rokov. Takže, keď sa mi v roku 1982 ozval vtedajší minister lesného a vodného hospodárstva Vladimír Margetin, či nejdem zachrániť a znovu postaviť na nohy rezortný časopis - mesačník LES, neváhal som ani chvíľu...

Predpokladal by som, že ako lesnícky novinár bola tvojou rodnou kolískou hora, prostredie stromových velikánov. Je tomu tak?

Kdeže! Vyrastal som v Bratislave a naplno som si užíval „nástrahy“ hlavného mesta. Od malička som športoval, vyrastal som neďaleko Tehelného pola, ktoré ma zlákalo na futbalové začiatky v Slovane Bratislava. Najkrajšie roky som prežil počas búrlivého uvoľneného obdobia šesťdesiatych rokov, kedy som sa naladil na vlnu Beatles a Rolling Stones a hral som vo vtedy v jednej zo známych bratislavských bigbítových skupín. Odstupom času môžem povedať, že som si mladosť poctivo užil. No užil som si aj ďalšieho môjho koníčka. Od malička som kreslil, maľoval, vystavoval, predstavoval som si, že budem výtvarníkom. Neskôr som pochopil, že tvoriť sa dá nielen obrazom, ale aj písaným slovom.

Ako si spomínaš na začiatky v LES-e?

Našiel som prázdny stôl. Žiadny archív. Údajne sa stratil pri sťahovaní ministerstva. Urobil som jediné, čo som vedel. Keďže som mal desaťročné skúsenosti novinára-reportéra, urobil som z prvých mojich vydaní časopis plný príbehov, rozhovorov so zaujímavými ľuďmi. Bolo to také čítanie na voľné chvíle. Mimochodom, na redakčnej rade jeden z jej členov to hodnotil nasledovne: „ LES číta moja manželka pred spaním, chváli ho, že je to zaujímavé čítanie“. Hneď však jednou vetou dodal, že „nemôžeme dopustiť, aby časopis stratil svoju odbornosť.“

Jedným z hlavných dôvodov, prečo som sa rozhodol robiť lesnícky časopis bol fakt, že som chcel uniknúť politickej cenzúre. Predstavoval som si, že ak sa skryjem v lese, zbavím sa povinnosti písať tak, ako to prikazovala vtedajšia ideológia. Mal som pravdu. Hoci raz si spomínam, že som v LES-e uverejnil článok o hromadnom hynutí dubov, takzvanej grafióze duba na Slovensku. Zavolal si ma predseda redakčnej rady, vieš ako si nás vystrašil? Bol u nás na ministerstve pracovník bezpečnosti, vraj uverejnením tohto článku sme ohrozili hospodársku bezpečnosť štátu. Čudoval som sa, pretože v tom čase bola grafióza duba premnožená v celej Európe. Takže, aké štátne tajomstvo som vyzradil, to neviem dodnes...

V čase, keď si pracoval, spoločnosť nepoznala mobily, internet...

Veď práve! K dispozícii sme mali len pevné telefonické linky, prípadne faxy. Museli sme chodiť autom, či vlakom priamo do hôr, kde sa čosi dialo. Na získanie informácii, čo mi dnes trvá niekoľko minút, som potreboval často celý deň. Bolo to fyzicky nesmierne náročné. Avšak malo to obrovské výhody. Vtedy som poznal takmer všetkých vedúcich lesných správ, či väčšinu horárov na celom Slovensku. Osobne! V dlhých rozhovoroch, na horárňach a často dlho do hlbokej noci pri krbe, som poznával ich každodenné problémy, ktoré ich trápili. Až tak, že som dôvernejšie poznal trápenia lesnej prevádzky než niektorý lesník na vyššej úrovni riadenia lesného hospodárstva.

Isto Ti to pomohlo aj k tomu, aby si popri novinárčine stihol napísať aj dve knihy z tohto prostredia. Ako si na to spomínaš odstupom času?

Prvá kniha príbehov a ľudských osudov nesie názov „Ľudia hôr“. Venoval som ju lesným robotníkom, vzťahu človeka a lesa. Tomu, ktorý sa v ňom narodil, les ho vychoval, stvárnil ho do odvahy a statočnosti, ktorý mu upísal svoju životnú vernosť navzdory nepredvídaným prírodným živlom, či tvrdému a nebezpečnému chlapskému povolaniu. Slovami a činmi svojich hrdinov som sa snažil nájsť spoločnú reč všetkých ľudí hôr. Vykresliť ich spoločné vyznanie o radostiach i starostiach ich ťažkej práce, o meniacich sa názoroch a vzťahoch medzi striedajúcimi sa generáciami. Aby spomienka na odvážnych staršinov ostala čistá a večná. Najkrajšou odmenou za túto moju prácu bolo, keď na čitateľských besedách mi títo skromní a pracovití ľudia poďakovali za to, že si ich niekto vôbec všimol, že neostávajú v ústraní spoločenského života...

Druhou tvojou knihou je „Dialóg s horou“. Hlavnými postavami sú tentoraz lesníci, horári. Čo ťa primälo k jej napísaniu?

Najskôr to bola úvaha o tom, že nie hory s horami, ale ľudia s ľuďmi sa stretávajú. Prirovnanie, ktoré ma od začiatku sedemdesiatych až do konca osemdesiatych rokov minulého storočia nútilo hlbšie sa zamýšľať nad skrytou myšlienkou. Provokovalo overiť si ho na prozaických príkladoch. Osobitne lesníckeho života, pretože práve v zdanlivej uzavretosti pred svetom, v prostredí prírodných kontrastov, ťažko prístupných, či vzdialených pracovísk, či horárskych obydlí, dokáže úprimné slovo, priateľské puto, roztopiť vari aj tie najľadovejšie cencúle vzájomných vzťahov a zasadiť strom dôvery, porozumenia. Sú to príbehy ľudí, ktorí novú horu prežili, žijú s ňou a chránia si ju. Lebo ju často do ostrých strmín vyniesli na vlastných chrbtoch.

No nezostal si len na Slovensku. Precestoval si kus sveta, pričom zvlášť ma zaujala zbierka reportáží s názvom „ Na ceste do raja“. Južná Amerika. Tropické dažďové pralesy. Vysoké masívy Ánd... Bohatý zdroj inšpirácie. Ale prečo práve Ekvádor a súostrovie Galapágy?

Dôvod, prečo som sa vybral práve do tejto krajiny je vcelku prozaický. Leží na rovníku a hoci patrí medzi najmenšie štáty Južnej Ameriky svojou ideálnu geografickou polohou ponúka zoznámiť sa s ojedinelým prírodným ekosystémom. Zvlášť pre lesníka sa tu otvárajú široké možnosti pôsobenia. Pritom stačí nedlhý čas na to, aby stihol prejsť a poznať faunu a flóru vo všetkých vegetačných stupňoch. Od rovníka až po stále živé a večne zasnežené sopky. A potom je tu osobitný prírodný klenot Ekvadoru – Galapágy.

Galapágy sa prirovnávajú k Noemovej arche...

Vôbec to nie je prehnané. Veď vari jedine len tu sa zachránili endemické druhy rastlín a živočíchov, leguánov, či sloních korytnačiek. Patria Ekvadoru, ktorý je rajom lesov a večnej jari. Kde si drobný človiečik z maličkej Európy uvedomuje, aké sú tie jeho problémy malicherné. O slovenských nehovoriac! V porovnaní s globálnou nadčasovosťou našej matky Zeme. Toto som si rovnako uvedomil aj počas stretnutí a rozhovorov na ceste kanadským lesom. Vo svete svetovej veľmoci lesov a jazier...

... a aby toho nebolo málo, pustil si sa aj do filmovania!

Áno, k filmu ma prilákala možnosť zvýrazniť obrazovú zložku nad slovným opisom deja. Spolu s profesionálnym režisérom a kameramanom sme prešli hory krížom-krážom, pričom najsilnejšie zážitky mám z lietania. Natočili smezhruba dvadsať krátkych dokumentárnych anáučných filmov. Z toho si najviac cením dva dvojdielne filmy. Prvý zachytáva v úvodnej časti rozsiahlu vetrovú kalamitu na Horehroní a v druhej časti situáciu po desiatich rokoch veľmi úspešnej obnovy nového lesa. Vtedy, našťastie, fungovalo spracovanie kalamít bez zásahov ochrancov prírody (smiech). Na miesto činu sme sa vrátili aj pri veľkom lesnom požiari na Záhorí. Najskôr sme ho nakrútili naživo, aby sme sa na spáleniská vrátili po šiestich rokoch a ukázali ako lesníci postavili les znovu na nohy. Tieto roky mi priniesli radosť napríklad vtedy, keď za film „Lesy Slovenskej republiky“ som získal jednu z hlavných cien medzinárodného festivalu Agrofilm 2001. Som rád, že som si mohol vyskúšať aj úlohu filmového producenta a scenáristu.

Za tri desaťročia svojho pôsobenia v redakcii nášho časopisu si isto stretol mnoho zaujímavých ľudí. Na koho z nich Ti utkvela v pamäti spomienka?

Bolo ich viac, no spomeniem aspoň niektorých, od emeritného profesora Miroslava Grandtnera, slovenské rodáka, ktorý sa stal v Kanade významnou medzinárodnou osobnosťou v lesníckej ekológii, či Huberta Čížka, experta FAO, ktorý ma vzal so sebou zhodnotiť po siedmich rokoch projekty FAO – „Zalesňovanie spustnutých Ánd“ a Ochrana pôvodného ekosystému Galapág“, a to v čase, keď sa práve prebúdzal ničivý fenomén El Niňo, až trebárs po Jozefa Banáša, výnimočného spisovateľa literatúry faktu, či Janka Kozáka, úspešného trénera našej futbalovej reprezentácie...

Vráťme sa však k nášmu časopisu, ktorý si dlhé roky úspešne, a musím povedať, že sám, ako bývalý výtvarník modeloval. Kde cítiš najväčšie potešenie? A kde, naopak, sklamanie?

Vždy som vychádzal z toho, čo som prijal za prvoradé, že časopis je určený lesníkom v štátnych i neštátnych lesoch, vlastníkom a priateľom lesa. Musí prinášať aktuálne informácie, novinky, praktické rady pre lesníkov, vlastníkov lesov, otvárať dvere do prevádzky, aby nahliadol do hospodárenia v lesoch, a to v prehľadnej štruktúre rubrík, v ktorých si môže každý nájsť to, čo práve potrebuje. Vytvoril som priestor pre širokú názorovú diskusiu. A pretože som bol súkromný vydavateľ, nemusel som ju vymedzovať do priestoru „dovoleného“.

Rovnako sa mi vydaril ďalší významný počin – založil som internetovú stránku www.lesmedium.sk. Získala si vysokú sledovanosť a popularitu, pretože prináša najnovšie informácie počas 24 hodín, zhmotňuje nevídanú zásobáreň rôznorodých diskusií na tie najpálčivejšie témy. Obrovský priestor si našla inzercia, s každodennou ponukou predaja či kúpy na trhu práce.

A z čoho som dnes smutný? Vôkol nás sa dejú čudné veci. Ani tí najstarší z najstarších si nepamätajú dobu, kedy bolo lesníctvo tak podceňované štátom, či ponižované „ochrancami“ prírody. Keď sa v lesoch v drvivej väčšine trápia staručké vyše 20-ročné traktory, verejné obstarávania na práce v lesoch získajú firmy, ktoré nemajú nič spoločné s lesom, tie si objednávajú lesných robotníkov v roztrhaných montérkach so staručkými pílami, traktormi, ktorých „almužnami“ doslova zdierajú. No čo je najhorším mementom doby je vysoká úmrtnosť chlapov v horách!

Takže, ak mám hodnotiť to dobré i to negatívne z pohľadu 33-ročného šéfovaniu lesníckemu časopisu, je to, ako sa vraví, keď jedno oko sa smeje a druhé plače.

Ďakujem za rozhovor.