TÝŽDŇOVKA: Lesníctvo ustúpilo z pozícií, pritom má dosť odborníkov, ktorí dokážu obhájiť lesnícke postupy

Na stretnutí ma okrem iného zaujímalo, ako vníma Ing. Mária Antalová vývoj v lesníctve od jej začiatkov po súčasnosť. „Ideme dozadu. Pred štyrmi desaťročiami lesník niečo znamenal. Mal spoločenský rešpekt a dokázal si obhájiť svoju odbornosť. Dnes sme akoby stratili hlas.

Určitá časť ochranárov zareaguje na hocičo okamžite a využije akúkoľvek príležitosť. Kým oni sú neustále aktívni, aktivitu nesmieme prenechať len im. Reagovať by pritom mali nielen lesnícke inštitúcie, ale aj my sami – máme predsa dosť odborníkov, ktorí vedia odborne obhájiť naše hospodárenie, ochranu a starostlivosť o les, a nenechať z lesníkov robiť nepriateľov prírody.

Skrátka sme ustúpili z pozícií, ktoré lesníctvo malo. Vo verejnej mienke z nás urobili tých, ktorí len rúbu les a sú nepriateľmi ochrany prírody. Pritom ochranu prírody na lesných pozemkoch, vrátane rezervácií, parkov a chránených území, tvorili a riešili práve lesníci – až kým neboli prijaté nové zákony o ochrane prírody a krajiny. To my sme navrhovali územia, tvorili vyhlášky, určovali predmet ochrany a stanovovali opatrenia, ako sa treba o chránené územia správne starať.

V súčasnosti sa však ochranári tvária, akoby tieto pôvodné lesnícke záznamy, dnes už uložené v archívoch, nikdy neexistovali. Akoby sa zabudlo na to, že Slovensko je už stáročia kultúrnou krajinou a lesy sa zachovali práve vďaka odbornej a zodpovednej starostlivosti lesníkov. Namiesto toho sa na mnohých miestach paušálne presadzuje bezzásah.  

Nemyslím si, že je to správne všade. Slovensko nie je prales. Je to krajina, o ktorú sa človek staral celé stáročia. Mnohé chránené územia vznikli práve preto, že sa o ne niekto staral. Ak túto starostlivosť nahradíme úplným bezzásahom, môže sa stať, že sa stratí aj to, čo sme vlastne chceli chrániť.

Spomeniem príklad alúvia Hrona od Telgártu po Červenú Skalu. Stačí sa tam ísť pozrieť. Na mnohých miestach, kde sa namiesto aktívnej starostlivosti uplatňuje bezzásah, sa postupne vytrácajú hodnoty, pre ktoré bolo toto územie chránené. Meandre Hrona sú miestami zarastené natoľko, že ich už takmer nevidno.

Keď tam moja stará mama hospodárila na lúke, pravidelne sme ju kosili a hrabali. Každý sa staral o svoju pôdu. Veď práve takáto dlhodobá starostlivosť vytvorila krajinu, pre ktorú boli meandre Hrona vyhlásené za chránené územie," odpovedala Ing. Mária Antalová.

Jozef Marko