Názor: Čo má spoločné globálne odlesňovanie s našimi národnými parkami?

Klimatický summit v Glasgowe

Svetoví lídri sa včera na klimatickom summite v Glasgowe zaviazali zastaviť globálne odlesňovanie do roku 2030. I keď ide o chvály a pozoru hodný počin, táto iniciatíva nie je na poli medzinárodných politík ničím novým. Už v roku 2017 sa totiž všetkých, bezmála takmer 200 členských štátov OSN dohodlo a na pôde Valného zhromaždenia OSN oficiálne prijalo tzv. Strategický plán pre lesy. Ide o globálny dokument, jedným z hlavných cieľov ktorého je zastavenie úbytku výmery lesov vo svete. Dokonca sa v ňom hovorí o záväzku zvýšiť výmeru svetových lesov o tri percentá do roku 2030.

Aj toto by sme sa možno mohli a mali dozvedieť zo včerajšej relácie RTVS „Správy a komentáre“, kde naša verejnoprávna televízia dala priestor tejto bezpochyby dôležitej a nanajvýš aktuálnej téme. Alebo aspoň to, aký je význam lesov pre globálnu klímu a zmierňovanie dopadov klimatickej zmeny. Aj preto si zrejme pozvala Martina Lukáča, slovenského klimatológa z univerzity v britskom Readingu. Celé to však dopadlo „trochu“ inak.

Aj pod vplyvom úvodnej otázky od moderátorky relácie sa pán Lukáč totiž bez okolkov pustil do témy a hneď v úvode ju prepojil s témou údajnej reformy našich národných parkov, ktorá v týchto dňoch rezonuje v slovenskej spoločnosti. „Napadla mi jedna krásna paralela. Nepodarilo sa nám presvedčiť ľudí, ktorí pracujú v lesoch, že les pre nich samých má oveľa väčšiu hodnotu, keď stojí, ako keď ho zotnú alebo keď spadne. Takýto istý problém máme v celosvetovom merítku“  takto zneli jeho konkrétne slová.

Výmera lesov sa znižuje celosvetovo. V Európe je to naopak

Nuž, čo na to povedať. Možno keby sa v našej verejnoprávnej televízii rozhodli dať priestor aj ľuďom, ktorí skutočne pracujú v lesoch a s lesmi, tak by sa diváci dozvedeli pravdu. Pravdu o tom, že snahou týchto ľudí nie je „zoťať“ les, aby na jeho mieste založili sójovú alebo kakaovníkovú plantáž, či pasienok pre hovädzí dobytok. A tým premenili les na úplne iný typ krajiny. Toto sú totiž skutočné príčiny odlesňovania vo svete. Na elimináciu týchto javov je potrebné sa zamerať. O tomto hovorí aj Glasgowská deklarácia lídrov.

Pravdu o tom, že táto situácia je v ostrom kontraste (a nie v „krásnej paralele“) so situáciou lesov v Európe vrátane Slovenska. Že Európa je jediným kontinentom na svete, kde výmera lesov dlhodobo rastie. Že zásoba dreva (a teda aj uhlíka v stromoch) v slovenských lesoch je najvyššia minimálne za ostatných 100 rokov. To hovoria oficiálne údaje z inventarizácie našich lesov, ktorá rešpektuje medzinárodne odsúhlasené metodiky a definície. Koho je to zásluha? Nie náhodou ľudí, ktorí pracujú v lese?

Pravdu o tom, že naše národné parky nie sú Yellowstone. Že síce reprezentujú snahu o zachovanie najvzácnejších častí našej prírody, avšak prírody, ktorá v mnohých prípadoch bola a je ovplyvnená ľudskou činnosťou. A že súčasné lesy v nich sú často výsledkom aktívnej odbornej starostlivosti v minulosti. Prístupu, ktorý rešpektoval aj alebo najmä ich prírodnú hodnotu. Stačí sa pozrieť na dátum založenia nášho Tatranského národného parku a na obsah právnych predpisov, ktoré kreovali cestu k jeho ochrane počas tohto dlhého obdobia.

Aká je skutočná hodnota lesov - v národných parkoch i mimo nich

Pravdu o tom, že snaha ľudí pracujúcich v lese zachovať naše lesy (v národných parkoch i mimo nich) v takýchto podmienkach si vyžaduje aj „zoťatie“ stromov. Napríklad vtedy, keď sa tým zabezpečí ochrana lesov, či zvýši ich odolnosť práve voči klimatickej zmene. Pri odstraňovaní veterných polomov a vývratov v snahe predísť následným lesným požiarom, či premnoženiu podkôrneho hmyzu. Že pohnútky takéhoto konania sú v prvom rade environmentálne – teda snaha o nepretržitú existenciu lesa v danom území. S rozumným využitím prírodných procesov, čo je – v zmenených podmienkach životného prostredia – často krát lepšia alternatíva, ako úplné ponechanie lesa na samovývoj. Práve kvôli riziku dlhodobej degradácie takéhoto lesa, ktoré je determinované narastajúcimi negatívnymi dopadmi klimatickej zmeny. Toto riziko musí byť kritériom pri rozhodovaní medzi aktívnou ochranou, prísnou ochranou, alebo bezzásahom. Prospeje to aj biodiverzite a iným ekosystémovým službám.

Pravdu o tom, že aj zo „zoťatých“ stromov dokážeme vyrobiť drevené produkty, ktoré viažu uhlík, na rozdiel od betónu, ocele, či plastov. Aj tieto produkty prispievajú k ochrane životného prostredia. A popritom dávajú ľuďom prácu.

Možno takto nejako by „hlúpi“ ľudia pracujúci v lese a na vidieku dokázali vysvetliť, aj (bezpochyby vzdelanému) vedcovi z Readingu, čo je to hodnota „stojaceho“ lesa. Avšak hodnota ÚPLNÁ. Nie čiastková, na ktorú sa aktuálne nazerá najmä cez „uhlíkovú“ prizmu pod vplyvom prebiehajúcej klimatickej konferencie v Glasgowe.

Pretože, ako povedal už dávnejšie jeden nepochybne múdry človek – najväčším nepriateľom pokroku nie je stagnácia. Najväčším nepriateľom pokroku je ilúzia pokroku. Toto je tá „krásna paralela“, ktorá platí. Tak pre riešenia ohľadom globálneho odlesňovania, ako i slovenských národných parkov.

Tento článok vyjadruje osobné názory jeho autora. Článok nie je možné interpretovať ako stanovisko akejkoľvek verejnej inštitúcie.

Ing. Boris Greguška

Zdroj: Blog autora na portáli SME.sk