Názor: Analýza slovenskej lesníckej doktríny - ideály a realita

Sila tohto textu nemala byť v tom, že ako taký vytvorí nové rámce fungovania lesníctva u nás, ale bude námetom na diskusiu, ktorá dokáže z vízie riešení urobiť realitu, ktorá je nevyhnutná pre obnovenie vážnosti  lesníckeho stavu a ktorá musí byť založená na „posune tradičného technického uvažovania, ktoré má tendenciu hľadať jedno správne riešenie aj tam, kde realita vyžaduje vyvažovanie viacerých, často protichodných prístupov“.

Je teda akýmsi zrkadlom schopnosti lesníckeho stavu zbaviť sa ilúzií o tom, že  riešenie technických detailov hospodárenia v lese (akokoľvek veľmi dôležité) je východiskom zo súčasnej situácie v našom lesníctve. To, že na túto analýzu doteraz reagovali iba dvaja diskutéri (J. Konôpka, B. Greguška), svedčí o nie príliš  hlbokom záujme lesníckej pospolitosti o koncepčné záležitosti a ich dopad na budúcnosť celého nášho lesníctva...

Z môjho pohľadu však táto analýza, aj napriek jej podnetnosti, berie nedostatočne do úvahy zásadnú záležitosť, ktorá je pre riešenie problémov lesníctva dôležitá a to je vlastníctvo lesov. Všetci vieme, že v rámci nášho lesníctva existujú dva, jasne oddelené svety: svet štátnych lesov a svet lesov neštátnych. Zdalo by sa, že z hľadiska lesníckej doktríny nemá toto delenie opodstatnenie, pretože predmet záujmu oboch je rovnaký a to je les.

Nie je to však pravda, pretože sa nelíšia iba výmerami obhospodarovaných lesov a ich vlastníctvom, ale najmä základnými princípmi riadenia, ekonomického správania a závislosti na politických rozhodnutiach, ktoré zo štatutárnych predstaviteľov štátnych lesov často robia iba pasívnych štatistov. Všetci tiež ale vieme, že štátne lesy sú (mali by byť) rozhodujúcim činiteľom pri presadzovaní akýchkoľvek zmien v našom lesníctve a to najmä s ohľadom na ich tradíciu, personálne zázemie, centralizovanú organizačnú štruktúru a ekonomickú silu.

Pritom si však musíme uvedomiť, že nevyhnutné zmeny vyplývajúce z lesníckej doktríny sa nebudú môcť uskutočniť bez vytvárania spoločenského tlaku a schopnosti lesníkov ísť  do vecného konfliktu aj s politickou mocou, čo však bude vyžadovať formulovanie jasných, zásadných postojov a ich nezávislé, vecné a odborné presadzovanie.

Keďže neštátne lesy prostredníctvom svojich združení už v minulosti jasne deklarovali, že sú pripravené potrebné doktrinálne reformy podporovať, ich konečný úspech je prakticky závislý od toho, ako sa k nim postavia predstavitelia štátnych lesov.

Ak si uvedomíme, že takmer ani jeden z rozhodujúcich cieľov lesníckej doktríny nie je politicky neutrálny (platby za ekosystémové služby lesov, organizačné ukotvenie lesníctva mimo ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, funkčná, výkonná a odborná štátna správa lesného hospodárstva, vzťahy s ochranou prírody...) tak nádej, že nájdu inštitucionálnu podporu u politicky nominovaných štatutárnych orgánov štátnych lesov je na úrovni čírej fantázie.

Slovenská lesnícka doktrína je dôležitý dokument pre ďalší rozvoj lesníctva na Slovensku. Pokiaľ však nepríde k zásadným zmenám, smerujúcim „k oslabeniu politickej patronáže, častých reorganizácií a oslabovaniu personálneho mandátu manažmentu štátnych lesov“, akékoľvek doktrinálne zmeny v našom lesníctve sú nereálne.

Nezávislé a slobodné neštátne lesy sú v tomto procese dôležité, ale sami na to stačiť nebudú.

Juraj Vanko

Únia regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska