TÝŽDŇOVKA: Silný lesnícky príbeh z Dobráka. Za záchranu a obnovu obrovských hodnôt si lesníci zaslúžia úctu, rešpekt a uznanie
- Zverejnené v Aktuálne
- Pridať nový komentár
Tento týždeň sme sa stretli s Ing. Petrom Šiškom v lokalite Dobrák v Slanských vrchoch. Pred 33 rokmi tu prežil na pozícii vedúceho Lesnej správy Slanec silný lesnícky príbeh, na ktorý nikdy nezabudne. Príbeh, aký prežívajú lesníci s obmenami už stáročia. Príbeh, ktorý hovorí o tom, ako dokážu zachraňovať a obnovovať obrovské prírodné hodnoty. A za to si zaslúžia úctu, rešpekt a uznanie celej spoločnosti.
Foto: Jozef Marko
Ing. Peter Šiška a za ním obnovené kalamitné plochy na Dobráku
„Lesná správa Slanec vtedy hospodárila na približne 7 000 hektároch. Mala 11 lesníkov, 6 traktorov, 6 párov koní a ďalšie technické prostriedky. Koncom apríla 1989 prišlo daždivé obdobie. Lialo a lialo až do začiatku mája. Zem bola úplne rozmočená a všade tiekli potoky.
Lesníci vedia, že keď tak dlho prší, tak sa začnú obávať májového vetra. To je to najhoršie, čo môže byť. Na rozmočenej pôde a prudkých kamenistých svahoch s plytkou vrstvou zeminy boli korene bukov tak nasiaknuté vodou, že stromy sa pod vlastnou váhou po odtrhnutí koreňov zosúvali po svahu dole.
No a vtedy, 7. mája prišiel strašný vietor. Trval tri dni a celý masív Dobráka padol. Vyvalilo tu viac ako 100 tisíc kubíkov dreva. Ľudia, ktorí tu žili, napríklad v dedine Nový Salaš hovorili, že to bolo niečo strašné. Spomínali, že počuli vtedy hrozný rámus, rachot a lomoz, akoby bola vojna. A keď sa pozreli na lesy, videli už všetky stromy ležať na zemi.
Bol máj, pokročilý čas a lesníci vedeli, že buk z kalamity treba čo najskôr spracovať, pretože začne na neho pôsobiť slnko, teplo a za pár týždňov sa znehodnotí zaparením. Vtedy ešte existoval štátny podnik Východoslovenské štátne lesy a ten nasadil na spracovanie kalamity niekoľko závodov. Mali sme tu vyše 30 traktorov, boli tu LKT-éčka, pásaky, s nimi prišli robotníci a lesníci. Bolo tu množstvo nákladných áut na odvoz dreva.
Každý závod mal na starosti svoje partie aj s nákladnými autami. Závody mali svojich koordinátorov. My sme im zadávali práce a určovali, kto a do ktorej časti kalamitiska pôjde robiť. Na železničných staniciach od Kuzmíc po Bohdanovce boli expedičné sklady pre jednotlivé závody, ktoré tam zvážali drevo z kalamity, manipulovali ho a nakladali do vagónov.
Dostali sme k dispozícii asi 10 nákladných áut na vozenie kameňa a tri buldozéry, pretože sme museli vybudovať množstvo odvozných miest. Každý deň bolo treba zabezpečovať ich nasadenie a činnosť. Od svitu do mrku sme boli v plnej permanencii. Nedostali sme pritom žiadnu posilu, všetko sme koordinovali vlastnými ľuďmi z Lesnej správy Slanec.
A takto sme spracovávali kalamitu takmer do konca roka 1989. Iste, ostalo z nej niečo aj na nasledujúci rok a navyše, vietor následne zhodil ďalšie hektáre lesa. Bola to neskutočná drina. Keď som prichádzal večer domov, sadol som si za stôl a zaspal. Nestihol som ani večeru zjesť.
Ale zvládli sme to. Najväčším problémom bolo pripraviť plochy na umelú obnovu, teda uhádzať obrovské kvantá haluziny. Chceli sme, aby to urobili partie, ktoré spracovávali kalamitné drevo, lenže boli stiahnuté inde. Ani neviem, ako sa nám podarilo vlastnými silami.
Keď sa teraz pozerám na tú veľkú obnovenú kalamitnú plochu s mladinami, s lesmi, tak sa na to pozerá veľmi dobre,“ zaspomínal si Ing. Peter Šiška.
Jozef Marko