Cirkevní lesníci spolupracujú s odborníkmi z NLC a Lesníckej fakulty TUZVO: Hlucháň potrebuje les, v ktorom sa dokáže pohybovať
- Zverejnené v O čom sa píše
- Pridať nový komentár
V lesoch Spišského biskupstva, obhospodarovaných spoločnosťou PRO POPULO Poprad, odborníci z Národného lesníckeho centra a Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene realizujú štvrtý rok projekt monitoringu a posúdenia aktuálneho stavu populácie hlucháňa hôrneho. V spolupráci s cirkevnými lesníkmi sa snažia v lokalitách postihnutých rozsiahlymi vetrovými kalamitami zmapovať zostávajúcu populáciu hlucháňa hôrneho a identifikovať čo najviac lokalít, ktoré aktuálne využíva. Na základe ziskaných poznatkov sa cirkevní lesníci snažia modifikovať tradičné prístupy k obhospodarovaniu lesa tak, aby lepšie vyhovovali ohrozenému hlucháňovi.
Foto: Ing. Tibor Pataky, CSc.
Tokajúci hlucháň hôrny
V júnovom vydaní časopisu LES&Letokruhy uverejníme besedu s Ing. Jozefom Bučkom, PhD., riaditeľom Ústavu lesných zdrojov a informatiky NLC a Ing. Tiborom Patakym, CSc. z Katedry aplikovanej zoólogie a manažmentu zveri LF TUZVO. Hovorili sme s nimi o ich poznatkoch a návrhoch režimu hospodárenia v zistených lokalitách výskytu hlucháňa hôrneho. Dnes zverejňujeme na portáli Lesmedium.sk ako upútavku k článku odpoveď Jozefa Bučka na otázku, aký je optimálny biotop hlucháňa.
„V spolupráci s cirkevními lesníkmi sa v týchto lokalitách snažíme už štvrtý rok nastaviť lesnícky manažment tak, aby sa postupne podarilo zlepšovať životné podmienky hlucháňa, resp. dosiahnuť, aby nedošlo k ich zhoršovaniu. To znamená vychádzať v ústrety hlucháňovi v maximálnej možnej miere – úpravou lesníckych postupov od výsadby porastov až po ich obnovu. Veľký význam vidíme vo výchove mladých porastov, ktoré tu budú v najbližších decéniách dominovať. Opatrenia pre hlucháňa sa nemusia riešiť úplne všade, ale v niektorých lokalitách s predispozíciou pre jeho výskyt, môžu byť pre jeho prežívanie veľmi prospešné.
Čo najväčšiu pozornosť by sme teda mali venovať zachovaniu tých lokalít, kde ešte hlucháne ostali a zasahovať do nich minimálne, keďže tvoria jadrovú oblasť prežívajúcich populácií. Snažme sa ich čo najdlhšie udržať a čo najviac predlžovať ich obnovnú dobu. Pritom nemusíme hovoriť o bezzásahu, ale skôr o čo najcitlivejšom hospodárení v týchto porastoch. Podporujme aj prirodzené zmladenie v staršom lese, ktorý bude možno tiež o 50 rokov čeliť rozpadu, lebo ak si nové generácie stromov nebudeme zakladať priebežne, nebudeme mať následne v tomto poraste pre hlucháňa nič pripravené. Minimálne v okrajových častiach súčasných jadrových lokalít výskytu pestujme už teraz nový vhodný les, ktorý bude rezervou pre prípad, že starý les zasiahne opäť nejaká kalamita. Potom možno nebudeme mať na jeho mieste zrazu holý kopec, ale mozaiku rozpadajúceho sa porastu a mladého lesa, v ktorej hlucháň určite ľahšie prežije.
Prežívanie hlucháňa vo viacerých starších porastoch nám dáva čas na to, aby sme mu mohli v čo najkratšej dobe vypestovať ďalší vhodný biotop. Znamená to rozvoľňovanie mladín a udržiavanie hlbokého zavetvenia u čo najväčšieho počtu nových jedincov. Aspoň mozaikovite potrebujeme dosiahnuť nižšie zakmenenie a vhodné je aj rozčleniť porasty nepravidelnými linkami, ktoré umožnia hlucháňom ľahšie lietanie. V 20 až 50 ročných porastoch na vybraných lokalitách, ktoré sú husté a chýba v nich podrast, najmä teda pre hlucháňa dôležitej čučoriedky, vieme dosiahnuť zlepšenie stavu realizáciou silnejšieho výchovného zásahu, ktorým znížime zakmenenie na úroveň 0,7. Dostane sa do nich svetlo, pribudne čučoriedka a hlucháň ich bude aj napriek ich mladému veku vedieť využívať. Takže v blízkosti starého porastu, v ktorom prežíva, sa aktívnym prístupom vytvoria napríklad dva hektáre nového biotopu, v ktorom má dostatok potravy, bezpečný úkryt a môže tam lietať. Hlucháň totiž potrebuje les, v ktorom sa dokáže pohybovať. Aj preto prirodzene osídľuje najmä staršie, preriedle porasty.“
Jozef Marko